Bergell

Pizzo Badile a Pizzo Trubinasca

Po dvoch výjazdoch na Marmoladu a dvadsiatich strávených dňoch v Chamonix to chcelo trochu zmenu a tak sme sa koncom augusta vybrali do Bergellu.Cieľ bol jasný od začiatku.Vyliezť Cassinovu cestu 6a v slávnej 900 metrovej severovýchodnej stene Piz Badile a dať si ešte nejakú peknú cestu niekde v okolí.Okrem zmeny oblasti som tentokrát zmenil aj spolulezca.Prekvapivo ním nebol nikto z Trenčína,ale Pali Ivanecký z Prešova....
Večer 30.8. teda vyražame smer Badile aj keď počasie v Rakúsku a vo Švajčiarsku vyzerá skôr ako by sme mali ísť do severnej steny Matterhornu.Snehová metelica nás sprevádza skoro až do Bonda,kde spíme na parkovisku.Odtiaľ sa ráno vyvážame za mierny poplatok na vyššie položené parkovisko Laret,čo nám ušetrí dve hodiny šlapania.Z Laretu to je na chatu Sacs Fura asi tak hodinka chôdze do poriadneho kopca.Naobed sme tam a obdivujeme krásne vysnežené a zaľadnené steny,len škoda že našími jedinými zbraňami sú lezečky a mádžo....
Kúsok nad chatou rozkladáme stan a ja idem pozret podmienky v stene.Síce to nevyzerá bohvieako (ľad a sneh) ale ísť by to malo...
Na druhý deň sa však ešte neodvážime naliezť do Badilu,veríme,že sa to za deň roztopí a tak si vyberáme síce ťažšiu ale kratšiu a platňovitejšiu severovýchodnú stenu Pizzo Trubinasca,ktorá má 600 metrov.Pekná a moderná 16 dĺžková cesta Tumiturbi 6b miestami pripomína lezenie na Chamonixských ihlách (hlavne tie rajbasy).Frendy takmer netreba len sem-tam niečo zakladáme inak sú to všetko pekné vynitované platne.Tri dĺžky za 6b,tri za 6a+ a aj všetky ostatné päťkové a šestkové dĺžky lezieme na OS,napriek nehoráznej zime na prsty a strašnému vetru.Dokonca už boli aj návrhy na zlanenie,ale šesť dĺžok pod vrchom...(to radšej padnúť v boji).
Večer sa ponáhľame do stanu nech sa aspoň trochu vyspíme,lebo na druhý deň nás čaká Badile.Cassin so spoločníkmi Espositom,Rattim a dvomi mladými lezcami z Coma,Moltenim a Valseschim vyliezli severovýchodnú stenu už v roku 1937 za tri dni.Na vrchole však Molteni aj Valseschi zahynuli od vyčepania v búrke.Zvyšná trojica zostúpila do Talianska na chatu Gianetti...
My máme v pláne stráviť v stene iba deň a zlaniť po severnej hrane naspäť na Švajčiarsku stranu ku stanu.
Ráno nastupujeme ešte po tme a za nástup volíme,podobne ako všetci Rebuffatovu nástupovu variantu,natraverzovaním do steny,pretože Cassinovci nastupovali po ľadovci z chaty Sciora.
Stena sa od včera vôbec nezmenila,takže snehu a ľadu je tu ešte stále viac než dosť.Navyše sú pred nami ďalšie tri dvojice,čomu sa veľmi netešíme ale čo sa dá robiť,tak to už býva v týchto alpských klasikách....Prvá polovica steny je dá sa povedať ľahká.Okrem zopár šestkových miest je to pohodové lezenie od III do V až na to,že treba obliezať sneh a čakať na ľudí čo sú pred nami.V druhej polovici steny prichádzame pod najťažšiu dĺžku v ceste za VI+,ktorú tiež preliezame v pohode a navyše sa nám darí predbehnúť dve dvojice,ktoré sa trochu zapráskali,takže sme teraz sami.Teda pred nami sú ešte Francúzi,ale sú dosť ďaleko,takže zavadzať nebudú.Nasleduje zopár pekných dĺžok tak do VI a dostávame sa do výlezových komínov,ktoré sú mokré,zasnežené a zaľadnené.Keď k tomu ešte prirátam šestkové lezenie,tak to bol celkom dobrý alpinizmus,ale nevadí aspoň to nebolo zadarmo.Po štyroch nádherných komínových dĺžkach (keby boli suché) nás čakajú už len dve ľahšie päťkové,ktorými doliezame na hranu.Po hrane sú to na vrchol ešte tri dĺžky trojkového lezenia,ale volíme radšej priamy zostup,keďže chceme ešte využiť nejaké denné svetlo na zlaňovanie po hrane.
Zlaňujeme,zlaňujeme a zlaňujeme až kým sa nezotmie.Potom nasadzujeme čelovky a zlaňujeme ďalej....
Nemalo to konca-kraja ale dočkali sme sa.Ešte zbehnúť ku stanu,najesť sa,napiť sa,zavŕtať sa poriadne hlboko do spacáku a ďalší pekný výlet je za nami...
Ráno je síce pekne ale aj keby sme chceli liezť (čo nechceme) nemôžeme lebo prsty sú po dvoch dňoch a 36-tich vylezených dĺžkach v tvrdej alpskej žule úúúplne na kašu.
Balíme a ide sa domov......

Text:Maroš