 Tatranské vrcholy a sedlá
Od Brnčalky po Bielovodskú dolinuSki sezóna v Tatrách je v plnom prúde. Zlyžované sú už hádam všetky známe (a aj tie zabudnuté) sedlá a prví odvážlivci si už vychutnávali prašan aj na tatranských vrcholoch. Vďaka januárovej nádielke tu teda máme konečne zimu ako sa patrí a februárové mrazy to len potvrdzujú. Ja osobne teda trojtýždňový prašan v Tatrách ešte nepamätám, ale musím uznať, že je to celkom fajn.... Čo fajn je to úplna bomba! Dolina Zeleného plesa
Po menšej pauze, ktorú spôsobili strašidelné mrazy, sme naspäť v Tatrách. Dobré snehové podmienky a príjemnú pohostinnú atmosféru Brnčalky, využili začiatkom februára Rasťo s Ivanom Hrmom. Prvý deň padla voľba samozrejme na miestnu klasiku, ktorou nie je nič iné ako Baranie sedlo. Tento krásny a dlhý zjazd cez Veľkú Zmrzlú dolinu a Flašku si vraj vychutnali v parádnom prašane... Druhý deň, polyžovali v Červenej dolinke a cez Dolinu Bielych plies to dorazili na Bielu vodu. Veľká a Malá Studená dolina
My sme tentokrát, vyrazili v trojici do Malej Studenej doliny. Gýčové počko a výpek na Veľkom hangu pod chatou, donútili Katku a tatranského navrátilca Libora k úniku na chatu. Ja som zatiaľ pokračoval do Sedielka a pekne osamote som si ho aj vychutnal. Na zahriatie príjemný nie príliš strmý svah (do 40°/S2), ma naladil tak akurát aby som mohol pokračovať na hlavný cieľ. Ním bol vrchol Širokej veže a zlyžovanie normálky do Priečneho sedla. Ťažkými bojmi som sa hore nakoniec prehrabal, ale zadarmo to teda nebolo. A to sa človek všetkými silami vyhýba lezeniu a nakoniec si zalezie cestou do Priečneho... Chcel som si hore chvíľu vychutnať výhľady, ale po chvíli drkotania som usúdil, že som to videl už stokrát, tak som obul lyže a okúsil zopár prvých oblúkov. Skalnatý vrchol mi nedovolil lyžovať z absolútneho topu. Prvé metre boli opatrné ale postupne sa rozširujúci 40 stupňový žlab mi dodal odvahu. Nasledoval traverz doľava na hrebeň a technicky najťažšie, uzučké miesto s poriadne strmým 45 stupňovým flekom. Potom už len zopár oblúkov do sedla, kde sa stretávam s Katkou a Liborom. Celková obtiažnosť teda S3+ s miestami do 45°. Jedna nádhera je za mnou a ďalšia je rovno pred nami. Priečne sedlo-Strelecké polia-Veľká Studená dolina a prašááááán. Krásna to klasika, ktorú jednoducho nejde v Tatrách vynechať. Zo sedla je to trošičku naklonené, takých 40°/S2+ , ale potom tie nádherné pláne, ach jaj... Bielovodská dolina
Večer sa presúvame na chatku do Bielovodskej, kde sa má už päť dní sústrediť repre, no okrem Igora tu niet nikoho. Teda samozrejme tam niekde v lese číha ten veľký čierny papagáj (Hlucháň), ktorý neúnavne naháňa už tretiu zimu horolezcov a vysoko, ďaleko bivakuje Mišo Sabovčík s parťákom, ktorím zjavne neprekáža ani -25°C. Všetci ostatní to už vraj zabalili a zdrhli dole, že kvôli podmienkam... Neviem čo nelyžujú...
Ráno máme rest, keďže sme sa včera pekne dorazili, tak sa ideme aspoň trocha ponaháňat z Hlucháňom a polyžovať v dokonalom púdry do Kačacej doliny. Ondro s Igorom zatiaľ vybehli na „našu“ novoročnú Savanu na Mlynárovej veži. Večer sa to na chatke trošku napĺňa. Okrem stálic ako Ika a Vilo Jakubcovci, Jano Svrdček je tu aj Peťa Poganyová a vrátili sa aj bivakisti z Kačacieho mnícha. Tento týždeň vraj zapytlili už druhú cestu... a to teda už musia byť aké podmienky, keď sa Mišo otočí...
V poradí tretí deň vyrážame do Ťažkej doliny. Ondro a Katka mieria do pekných prachových terénov pod Pustou vežou a ja na Mlynára. Vypekačka na Slnku ma peknú chvíľu morduje, ale odmena v podobe krásneho, dlhého a hodnotného zjazdu južným hrebeňom z Veľkého Mlynára, sklon do 45°/S3, čo sa zase až tak veľmi často nelyžuje ma veru neminie. Zase raz to nebolo celkom z vrcholu, jednak kvôli kameňom, ale hlavne kvôli asi dvadsiatim kamzíkom, ktorí ma tam nechceli pustiť. Po troch hodinách sa stretávame na plese a valíme si to lesom na chatku (cestou zase ten zasratý Hlucháň) a potom už len jazda na Lysú a do Smokovca.... Text: Maroš
|
