Upršané Dolomity

Tofana di Rozes a Cinque Torri

Potichu traverzujeme úzkym chodníčkom popod rozľahlú a majestátu južnú stenu Tofany di Rozes. Postupne míňame všetky tri známe piliere Tofany, v ktorých sa písala história tejto steny, či už to bol odvážny priestup druhého piliera dvojicou Constantini-Apollonio v roku 1944, alebo krásne, ľahšie klasické hrany, Pompanin-Alvera na prvý pilier a Constantini-Ghedina na pilier druhý v roku 1946. Od tých čias na pilieroch postupne ciest pribúdalo a začali tu vznikať moderné klasiky, síce odistené nitmi, ale s poriadnymi odlezmi. Najznámejšie z nich sú Aspettando la vetta 6c, Compagni di Merenda 7b, Via Goodbay 1999 7b+, alebo Sognando l´aurora 7b+. Je ešte skoro ráno a v stenách je kľud, postupujeme pod centrálnu časť steny, ktorou vedú bezmála 1000 metrové klasiky: Dimai-Eotvos V-, alebo Direttissima-Stosser V+. Ani tu sa však ešte nezastavujeme a pokračujeme ďalej na ľavo, až na posledný pilier, ktorý dokonale dotvára krásnu a majestátnosť celej južnej steny. Práve týmto pilierom vedie náš dnešný cieľ. Cieľ, ktorý si v roku 1951, vybral vtedy 21-ročný Walter Bonatti so spolulezcom Continim. Nádhernú 500 metrovú líniu sa im podarilo preliezť celú voľne za jeden deň a nazvali ju
Via della Tridentina....
Prichádzame pod nástup, famózne výhľady na tmavé a pochmúrne severné steny Civetty a Monte Pelma. Kúsok vpravo sa vystrkuje Marmolada so zasneženými severnými zrázmi, za ktorými tuším prekrásnu, platňovitú južnú stenu. Sme tu už štvrtý deň no týmito výhľadmi sa človek nedokáže presýtiť....
Úvod je trošku neistý, treba si vybrať jeden z komínov a dúfať, že nás privedie na správnu cestu. V druhej dĺžke nás zaskočil zaujímavý prekrok v komíne s pekným luftom pod zadkom, vraj iba za dva. To asi aby nám nebolo ľúto, že sme tento rok ešte nenavštívili milovaný Adršpach. Opäť kľučkujeme stenou. Traverz, žlab, zase traverz, kút, pilier, iba občas nás usmerní nejaký štand zo skôb. Skladáme orientačnú maturitu a skúšajúcim je sám veľký Walter Bonatti. Konečne sa ocitáme pod obrovskou previsnutou žltou stenou, ktorá je po orientačne náročnom úvode, druhým problémom. Stredom sa tiahne nenápadná, línia-jediná možnosť ako sa dostať hore. Lezenie síce nie je ťažké (V-VI), no dve až tri skoby na dĺžku v kombinácii s nie úplne pevnou skalou, z toho robia cestu, ktorú si naozaj treba zaslúžiť. Ľahšou traverzovou dĺžkou za IV sa dostávame pod záverečný problém tohto piliera a tým je vzdušný, trojdĺžkový kút. S chuťou sa do toho púšťam, človek by ani neveril, že aj v dĺžkach za V+ a VI- si dokáže celkom pekne zaliezť. Super špárové a kútové lezenie, ktoré poteší každého klasika. Sme hore no samozrejme, že poriadne horolezectvo by sa bez poriadneho zostupu ani nerátalo a tak bez popisu a nákresu blúdime 4 hodiny v západných zrázoch Tofany. Všetko to zakončujeme jedným zlaňákom a hádam najväčším zážitkom je ferrata, ktorá nás po 15 minútach prepletaním sa v útrobách kopca, privádza opäť pod južnú stenu. Šťastní a spokojní zostupujeme a vydávame sa na dlhú cestu domov....

....Prvé tri dni naše plány riadilo počasie, no aj napriek tomu sa nám podarilo vyliezť 3 cesty. Prvý deň do druhej lialo a tak sme s Katkou poobede vyrazili aspoň pozrieť sa pod stenu, samozrejme aj s matrošom, čo keby náhodou. A náhodou sme aj vyliezli krátku klasickú hranu na 1.pilier- cestu Pompanin-Alvera V+, 12 dĺžok, 400 metrov. Naliezli sme o tretej a o siedmej sme už boli späť pri aute. Bolo to až prekvapivo suché, vlastne som v celej ceste nechytil mokrý chyt, čo je pól hodinu po daždi u nás v Tatrách nevídaný jav....
Druhý deň hlásili okolo obeda búrky a tak sme si pospali, že uvidíme. Ondra s Evou, však zlákal ranný plech a naliezli do cesty Compagni di Merenda za 7b, odkiaľ ich už z druhej dĺžky o deviatej zlial dážď a krupy. Poobede sa zase vyčasilo a tak sme vybehli omrknúť neďaleké Cinque Torri. Pekné 100 metrové vežičky s kopou skaliek dookola a nádherným prostredím. Autom sa dá doviezť skoro až pod nástup a v stenách vás čakajú vynitované cesty vo fantastickej skale. My sme si vyliezli cestu Finladia VII- a Ondro s Evou vedľajšiu Columbus za VIII. Cinque Torri sú parádne a pri neistom počasí sa sem určite oplatí zavítať!
V poradí tretí deň zase hlásia búrky a tak volíme tomu primerané ciele na najkratšom 1.pilieri Tofany. Cesta Aspettando la vetta 6c, 9 dĺžok, 400 metrov od miestneho guru Massimo Da Pozza, nemôže sklamať a dá sa v pohode zlaniť. Opäť fantastické lezenie v najlepšej dolomitskej skale s povinným lezením v platniach a previštekoch do 6b, odistené nitmi, ale občas s celkom slušnými odlezmi...No a posledný a zároveň najkrajší deň sme využili na spomínaného Bonattiho....

Text: Maroš