Strecha Slovenska

Trochu víkendového hákovania v Maníne...

Zima už klope na dvere, skalkárčenia stačilo a keďže máme teraz z Ospu namakané stisky, rozhodli sme sa to konečne pretaviť do niečoho naozaj poriadneho....
No a čo už môže byť lepšie ako „zaliezť“ si po samotnej Streche Slovenska...
Strecha Slovenska je štvordĺžková cesta, ktorou sa po tvrdej trojdňovej drine preskobovala a prenitovala v roku 1974, dvojica Dieška-Marek a vytýčili tak odvážnu líniu stredom Kostoleckého dómu v Manínskej úžine. V tej dobe najťažšiu technickú cestu u nás, oklasifikovanú na 5,A3e.
Doba síce pokročila, istenia trochu ošediveli, no stále je to krásna, vzdušná a celkom dobrodružná hákovačka...

...ako je možné, že tá zasratá skoba tu ešte stále drží? Pýtam sa sám seba, keď robím tretie kolečko okolo vlastnej osi v skobe zatlčenej do spoďáku. Táto skoba je vstupnou bránou do „Strechy“, presne v nej som sa hompáľal pred rokom pri našom prvom pokuse a čakal kedy so mnou vyletí. Ani myšlienka, že nie som prvý, čo v nej visí ma nejak obzvlášť neteší. Rýchlo ďalej, lenže ďalej je hrdzavé očko od plechovky, zatlčené do skaly nejakým klincom a ešte ďalej niekoľko podobných, zopár dokonca aj vytrhaných. Zo všetkého visia škaredé slučky a tenučké prusiky, na ktoré by som si ani pytlík s madžom nezavesil...
...slučka založená v špáre. Noa? Veď na piesku je to často jediné istenie... Kokos, ale toto je normálne uzol založený v stropovej špáre, navyše brutálne zodratý.... No to hádam nie, hádam sa do toho nejdem zavesiť. Mohli tu dať o jeden „plecháč“ viac... No nič podržal vlani, musí aj teraz...
....do riti, čo mi ten rebríček nejde zas vycvaknúť? Jáj, asi v ňom stojím.... Duce 007, čítam nápis na pravom okraji rebríčku, keď sa poň znovu načahujem. S úsmevom si ho cvakám na prsák, kde hladám tiež nejakú dobrú prezývku :D (díky Duce za matroš...). Super už ho mám, hlavne pekne pomaly, nech mi nespadne ako vlani Katke v strede „Strechy“.....
... Uf štand. Keď sme sem vlani doliezli, jednohlasne sme naviazali laná do zlaňáku a pálili preč s výhovorkou, že máme málo času. V skutočnosti sme boli pekne vyplašení z toľkého luftu. Dnes sme ale rozhodnutí to dobojovať...
....tretia dĺžka... zas tie skoby zatlčené do spoďákov, aspoň že sú blízko pri sebe... Konečne nám aj slniečko zasvietilo.... „Je ti teplo?“ Pýta sa Katka. „Neviem, je mi to jedno, hlavne preč z tejto skoby, vôbec sa mi nepáči...“
...záverečný boulder vyzerá dosť zapeklito. Previsnutá širočina, do ktorej som práve napchal tri frendy, pospájal ich do pavúka a zavesil som sa do nich. Držia! Lenže ten blbý plecháč aj tak nedočiahnem... No nič keď to nejde háknuť, musí to ísť aspoň voľne. Pravá ruka na žabu a poď ho prečah do plecháču... Mám ho, ešte krok a som na hrane... Na hrane Strechy Slovenska!!! Aký to je pocit? Blbý, ak sa ten plecháč vytrhne tak si trochu zaprusikujem...
....posledná dĺžka... vraj päťkový kút... asi som tam dole zabudol liezť. Ale skoby sú konečne v horizontálnej polohe! Nemôže to byť predsa ťažké, len to chce uvedomiť si, že nohy držia aj na trenie nie len v stupoch z rebríčkov....
Sme hore, ani to nebolo také strašné. Dokonca sa nám to tuším celkom zapáčilo a možno sa aj vrátime... veď "Strecha" ponúka ešte také skvosty ako Moravská cesta 5 A3e, alebo Zvon 8 A2...
Dosť divný pocit stáť nohami pevne na zemi. Poďme to radšej zlaniť a trochu sa pohúpať nad Manínskou úžinou, teda vlastne nad celým Slovenskom...

Text: Maroš