Šťastie chodí po horách

Javorák a Tisovky

Neexistuje šťastie, ktoré by prišlo za nami samé. Musíme ho hľadať a myslím, že nie nadarmo sa hovorí: kto hľadá ten nájde....
Posledné týždne som sa o tom, že za šťastím treba ísť, presvedčil hneď niekoľko krát.
Presvedčil ma o tom v prvom rade John Griffith a jeho krásny výkon v troch veľkých severných stenách v doline Argentiere. Zatiaľ, čo my sme sa rozhodovali, či sa do Chamonix oplatí vyraziť, on vyliezol tri 1000 metrové steny Les Droites, Les Coutes a Aiguille Verte, sám a za deň!!!

Presvedčili ma o tom aj dva krásne dni, ktoré som si vychutnal v žľaboch na Javorovom štíte.
Javorák a jeho krásne južné plató som obdivoval vždy, keď som zastal na vrchole Slavkovského štítu. Veľká skialpová klasika o ktorej sníva snáď každý kto ju mal možnosť vidieť v plnej paráde.
Na moje prekvapenie je vysnežený aj spodný prah, čo je o takomto čase dosť nezvyčajné. Nič mi nebráni vychutnať si zjazd celým plató v 30cm prašane. Oplatilo sa vyraziť, parádne podmienky!!! Sneh v žľabe pod vrcholovým plató so sklonom do 40 stupňov je už mierne nahriaty a záverečný prah obchádzam sprava úzkym žľabom. Celková hodnota zjazdu S4/do 47°.
Ďalšie dni opäť prichádza sneženie a tak čakám čo sa bude diať. Lavína na Chopku, vo francúzskej mulde a na Svištovom ma však odrádzajú. Až tretí deň po snežení patrí prechádzke do Malého Závratu a krásna jarná lyžovačka s ešte krajšou a pekne vysneženou líniou v JZ stene ma nenechávajú pokojným.
Centrálny žľab v JZ stene Javoráku S4+/do 55° zlyžoval prvýkrát Vlado Tatarka v roku 1986.
Vlada si pamätám ešte ako malý chlapec, keď som sa motal okolo Horskej v Smokovci. O lezení a lyžovaní som vtedy netušil skoro nič. Vedel som akurát kde je Priečne sedlo a osemtisícovka Manaslu, na ktorej Vlado spolu s mojím otcom a ďalšími záchranármi pôsobil.
Až dnes si však uvedomujem aké nádherne veci tu po sebe Vlado zanechal. Extrémne lyžiarske zjazdy, krásne a ťažké lezecké cesty, hodnotené prechody a reťazovky. A všetko vďaka tomu, že miloval hory a hľadal svoje šťastie.
Práve jeho zjazd v JZ stene sa chystám zajtra zopakovať. Ráno vyrážam už o piatej a idem ako o preteky. Bojím sa že poobede to bude lavinózne. Naliezam do žľabu odspodu aby som si overil situáciu. Podmienky sú perfektné. Celý žľab vybieham na predných hrotoch mačiek. Čoskoro si už vychutnávam výhľad na dlhočizné takmer 1000 metrové piliere Slavkovského štítu. Ďalej Bradavica, Kupola, za nimi obielený Gerlach, či Ľadové štíty na druhej strane. S ranným nástupom som to trochu prehnal a tak dve hodiny čakám na vrchole, kým to zmäkne. Začína pofukovať a lepšie to už dnes nebude. Opatrne si vychutnávam prvé oblúky. Na vrchu to celkom ide svah maximálne do 40 stupňov dole sa však pritvrdzuje a najstrmší úsek má 55 stupňov. Navyše sa to ešte nestihlo ideálne nahriať, teda musím dávať pozor pri každom skoku. O chvíľu už zapúšťam dlhé oblúky v Generále.
Už teraz viem, že najbližší pohľad zo Slavkovského smerom na Javorák bude iný. Oveľa krajší! Už to nebude obyčajný sen. Bude to sen, ktorý sa splnil!

A do tretice som bol hľadať šťastie v Bielovodskej doline na Tisovkách. Po tom ako ma Riči naposledy vycvičil v krásnej drytoolovej ceste „Útok na špicu hitparády M7+/WI5“ túžil som sa vrátiť. Krásna cesta aká nemá na Slovensku obdoby. Strecha, ľadové glazúry a perfektný visiaci kolmý ľad. Ozajstná výzva. Zvlášť, keď som tam na hornom lane sedel pri každom istení.
Teda sme tu. Spolu s Manínčanom Paťom Slaninkom lezieme najskôr suprovú dvojdĺžkovú Poľskú cestu Triatlon M7+/WI3. Prvá dĺžka je trochu neprehľadná a púšťa až na RP, ale famózny drytooling do previsu za M7 s prechodom do visiaceho ciagľa stojí naozaj za to a darí sa mi na OS. Potom sa vešiam do Útoku. Chvíľu nacvičujem a zisťujem, že mi tu zrejme nepomôžu ani ozubené lezečky, ktoré som si požičal od Tóna....
Ďalší deň a my- teraz už s Katkou- opäť útočíme na špicu hitparády. Prvá dĺžka M4/WI4 na zahriatie a spoločne čumíme do druhej dĺžky, ktorá vedie v strope. Podarilo sa mi vymyslieť sled krokov aj bez zakladania nôh za hlavu. Ako by povedal Lukáš: „ Vyliezol si to ako človek“... Záverečný ľadík je už za odmenu, len nech tu pekne drží, nie že to so mnou celé zletí ako nedávno z Ričim...
Klasifikácia??? Dodo Kopold a Ivan Štefanský dali diskutabilných M7+. Keď som liezol za Rišom, hovoril som si, že je to minimálne za M9 a na štande mi to Rišo dokonca aj potvrdil. Teraz neviem. Každým pokusom sa mi to zdalo ľahšie a ľahšie a možno by som sa nakoniec prepracoval aj k tej M7+, ale myslím, že Adi Zvara s Ďurom Švingálom to pred týždňom zhodnotili celkom dobre, teda sa prikláňam k zlatej strednej ceste- M8+.
Každopádne fantastická lezenica a opäť jeden splnený sen!!!

Na zavér ešte info od Rasťa z lyžovačky v Rakúsku: Boli sme so Zuzkou polyžovať v Obertauerne. Je to super oblasť. 3 dni vypekalo, prašan bol už iba na severe, ale lyžovačka stála naozaj za to!

Text: Maroš