Salathého éra

Sentinel Rock

V roku 1945 prišiel do údolia John Salathé, ktorý navždy zmenil tvár yosemitského lezenia. Svojimi prvovýstupmi dokázal, že lezenie v miestnych Big-walls nie je nemožné a položil základy Zlatého veku (Golden Age).
Salathé si vybral tri významné ciele a najväčšie problémy tej doby:
JZ stena Half Dome, Lost Arrow Spire a severná stena Sentinel Rock.
Každá z jeho ciest znamenala absolútny prelom v americkom lezení a každá bola niečím výnimočná...
1946- Po prvom neúspešnom sólo pokuse na Lost Arrow, kedy Salathé prvýkrát v histórii použil pri lezení nit ako umelú pomôcku sa mu spolu s A. Nelsonom, podarilo urobiť prvovýstup v JZ stene Half Domu (5.7 A1), ktorý sa vyznačoval na tú dobu extrémne ťažkým technickým lezením a vôbec prvýkrát v yosemitskej histórii tu lezci strávili v stene celú noc bivakovaním.
1947- O rok neskôr sa dvojica Salathé-Nelson vrátila na vežičku Lost Arrow, kde po niekoľkých dňoch lezenia a tvrdej roboty, vznikla cesta Lost Arrow Chimney (5.8 A1), považovaná za prvý skutočný yosemitský Big-Wall.
1950- Svoje snaženie zakončil John Salathé s Allenom Steckom v 500 metrovej severnej stene Sentinel Rock, ktorá bola dovtedy považovaná za nemožnú a ešte dlho po ich výstupe za najťažšiu cestu v celej Amerike....

Sentinel Rock (severná stena):
Steck-Salathé 5.10b (16 dĺžok)
Keďže sme v údolí len dva mesiace, nedokážeme vyliezť všetko o čo sa snažili dlhé roky celé generácie lezcov. Práve preto sme si po prvom zoznamovacom týždni a niekoľkých krásnych megaklasikách, vybrali zo Salathého éry iba jedinú z jeho troch slávnych ciest....
Cestu na Sentinel...
Po hodinovej turistike stojíme s plnou výbavou a 6 litrami vody konečne pod stenou. Krátky a neistý pohľad hore našepkáva, že to bude poriadne dobrodružstvo....
Široké špáry sa tu v pravidelných intervaloch striedajú s tmavými komínmi a ako sa píše v sprievodcovi cesta Steck-Salathé je skutočný širočinový testpiece!
Flying Buttress
Ľavá polovica tela zastrčená hlboko v otvorenej, previsnutej a šmykľavej širočine, pravá noha bicykluje po hladkej platni, žiadny stup ani chyt.... Ak rýchlo nezaložím jedného z obrovský camalotov, ktoré ma ťahajú do údolia asi poletím...
...Pomaly začínam mať tých širočín plné zuby. A to sme ešte len vo štvrtej dĺžke!!! Teraz už rozumiem prečo tu Salathé a Steck pri prvovýstupe strávili celých 5 dní!!!
Ľahké lezenie za 5.8 a 5.9 s jednou dĺžkou 5.10a (Wilson Overhang), ktoré sme pôvodne plánovali prebehnúť sa ukazuje ako celkom tvrdý oriešok. Každá dĺžka boj o život a lezenie úplne na maximum. Navyše má človek stále v podvedomí: „ do riti, veď to v našej klasifikácii nie je ani šestka...“
Po siedmich dĺžkach sme v polovici cesty na vrchu vežičky, ktorá dostala meno „ The Flying Buttress“, teda lietajúci pilier a zvažujeme, či zlaniť, alebo skúsiť to nejako celé doliezť aj za cenu bivaku....
The Narrows
Pokračujeme! Technická dĺžka z vežičky za (A2), v ktorej Salathé bojoval tretí lezecký deň celých 10 hodín sa dnes oblieza zľava nechutnou širokou špárou a napája sa do platne, ktorá nás lezením za 5.9, dovedie priamo pod kľúčové miesto celej cesty „The Narrows“.
Tmavý úzky komín s hladkými stenami a neskutočnou expozíciou. Legendárne dve dĺžky (5.10b a 5.9), ktoré naháňajú hrôzu, vzbudzujú rešpekt a už celé desaťročia sa považujú za ozajstnú yosemitskú skúšku...
Po troch hodinách sa dostávame cez toto širočinovo-komínové peklo a pomaly začínam vyberať nejakú peknú policu na bivak. Na vrchol ešte 5 dĺžok a maximálne dve hodiny svetla. Nemáme však žiadne bundy a voda pomaly dochádza, skúsime teda ešte zabojovať...
So západom Slnka, po dvanástich hodinách výživného lezenia, doliezame na vrchol.
Krásny výhľad na celé údolie a pocit, pre ktorý sme sem cestovali vyše 10 000 kilometrov...
Pocit, že sme aspoň na chvíľu mohli byť súčasťou tej úžasnej histórie.

Text: Maroš