Savojský ľad a tyrolská žula

Les Droites, Mont Dolent a Manitou

Auto reže dobre známe zákruty a snehu pri okraji cesty stále pribúda. Klesáme zo sedla Col de la Forclaz a s napätím očakávame, čo uvidíme. Vieme, že už len chvíľa a naskytnú sa nám milované výhľady. Výhľady, ktoré sa Katke, ani mne, nezunujú hádam nikdy. Výhľady na strmé ľadovcové steny a štíhle skalné veže. Jedným slovom Chamonix!
Prechádzame cez dedinku Trient, ktorá je zavalená snehom, čo vyvoláva na našich tvárach úsmev. Aspoň niekde to vyzerá, že zima tento rok naozaj bola. Dlhé pláne a úzke žliabky pokreslené pravidelnými oblúčikmi, doslova dráždia aby sme zastali, vybehli na kopec a dali si zopár jázd. Za ďalšou zákrutou však čaká to, prečo sme tu naozaj. To po čom túžime väčšmi ako po krásnej lyžovačke.
Auto zastalo a my máme ako na tanieri slávne severné steny. V popredí Les Droites a Les Courtes, kúsok za nimi vytŕča tmavé skalnaté Petit Dru a ešte kúsok ďalej Grand Charmoz s nádhernou vežičkou Aiguille de la République. A samozrejme všetkému kraľuje Biela hora- Mont Blanc. Už teraz vieme, že 10 dní, ktoré máme k dispozícii nám ani zďaleka nepostačí...

Glacier d´Argentiere
Prichádzame do dedinky Argentiere, ktorá je v tieni jej slávnejšieho suseda- Chamonix. Argentiere sa nachádza v závere celého tohto úžasného údolia rieky Arva, ktorá pramení pri sedle Col de Blame na Švajčiarsko-Francúzskych hraniciach a tiahne sa cez Chamonix, St-Gervais, Cluses až do Ženevy, kde sa vlieva do známejšej Rhôny. Cestu lemujú krásne drevenice a vyzdobené hotelíky. Nedokážem sa ubrániť myšlienke, aké by to asi bolo, každé ráno sa budiť s takými výhľadmi a nekonečnými lezeckými možnosťami priamo za domom...
Aké by to asi bolo, žiť v Savojsku...
Lístok, na ktorom svieti nadpis Alpineste (23,50e), štiká v automate a spoločne s ďalšími 50-timi frírajdermi a alpinistami sa vezieme na vrchnú stanicu lanovky Grands Montets (3295 m.n.m). Je obed, Slnko vypeká a náš dnešný cieľ- chata Argentiere- je vzdialená asi hodinu chôdze po ľadovci. Nikam sa neponáhľame a po krátkej prehliadke stien Drus a Aiguilles de Chamonix, pomaly zostupujeme popri lyžiaroch zo sedla Col du Grands Montets. Čím sme bližšie k ľadovcu, tým sú steny po našej pravici mohutnejšie. Ako prvú kontrolujeme severnú stenu Aiguille Verte a klasický Couloir Couturier, no namiesto príjemného firnu je v ňom hrozivý čierny ľad. Druhou v poradí je najstrmšia a najobávanejšie z miestnych stien a to 1000 metrová severná stena Les Droites- hlavný cieľ nášho výjazdu! S nádejou očami kopírujem legendárne ľadové línie Ginat a Messner route, ktoré sa tiahnu v stene medzi klasickými piliermi Couzy Spur a Tournier Spur. Nasleduje však sklamanie. V stene je škaredý čierny ľad a na niektorých miestach dokonca chýba úplne. Podmienky sú absolútne nevyhovujúce, čo nám o chvíľu potvrdzuje aj chatár a v tejto časti steny sa údajne počas tohtoročnej zimy neliezla žiadna cesta...
Sedíme pred chatou a sledujeme nádhernú kulisu. Vľavo od Les Droites stojí ďalšia takmer 1000- metrová „stienka“ Les Courtes s množstvom pekných a ľahších snehovo-ľadových výstupov, ktorú sme si chceli vyliezť ako prípravu a aklimatizáciu, no ktorá rovnako ako predošle dve steny, pôsobí sucho a neprívetivo. Túto kulisu uzatvárajú steny Aiguille de Triolet a Mont Dolent. V oboch vedú veľkolepé klasické výstupy z 30-tych rokov a my začíname plánovať odznova...

Les Droites (severovýchodná stena)- Lagarde direct IV 4+/800 metrov
Po dlhom rozhodovaní nakoniec predsa len víťazí náš hlavný cieľ- stena Les Droites.
História tejto steny je veľmi zaujímavá. Prvý priestup celou stenou v jej ľavej časti (severovýchod) sa podaril po dlhom boji až na 16-ty!!! pokus dvojici Lagarde-Arsandaux v roku 1930. Cesta dostala meno po svojom prvovýstupcovi- Lagarde Couloir , ktorý bol v tej dobe považovaný za jedného z najlepších alpských lezcov v ľade. Sedem rokov po prvom výstupe, vyliezol v roku 1937 za dva dni Fernand Tournier so spolulezcom Authenacom, výrazný centrálny pilier (Tournier Spur), ktorý oddeľuje severovýchodnú stenu od severnej a vznikla tak druhá cesta v tomto úžasnom 1000- metrovom múre. Ľadová stena vpravo od Tournier Spur, však stále predstavovala obrovskú výzvu. V roku 1952 Couzy-Salson pridali síce tretiu cestu (Couzy Spur), no tentokrát na pilieri vpravo od centrálnej časti severnej steny, čo problém vôbec neriešilo. Až konečne prišiel rok 1955 a dvojica Philippe Cornuau-Maurice Davaille, naliezli priamo do centrálnej časti severnej steny. Po piatich ťažkých dňoch sa prebojovali na vrchol, čím vznikla jedna z najťažších ľadovo-skalných ciest v Západných Alpách! Po nich nasledovali ďalšie odvážne výstupy: Axt-Gross route (2.priestup severnej steny/1962), Messner route (sólo prvovýstup novej línie v severnej stene/1969) a konečne megaklasika Ginat (po ktorej prvovýstupe v roku 1978 pri zostupe zahynul jej autor Jean Ginat).
Keďže skvostné línie v centrálnej časti severnej steny nie sú v takých podmienkach ako by sme si predstavovali, pôjdeme cestou prvých dobyvateľov, teda volíme Lagarde Couloir s ťažším priamym nástupom cez ľadové prahy- Lagarde direct (Cecchinel-Jager 1973).
Budík zvoní 4:00 a o 6:30 už ukrajujeme prvé ľadové metre. 5 dĺžok príjemného lezenia v ľade, ktorého obtiažnosť sa pohybuje niekde okolo štvrtého stupňa (teda treba liezť, ale človek si to stíha aj vychutnávať), nás privádza do obrovského žľabu, kde sa z direktu napájame na pôvodnú líniu od Lagarda. Nasleduje dlhé a únavné stúpanie snehovým žľabom, ktorý má sklon do 60°, vraj sa tu kedysi niekto aj lyžoval, no v momentálnych podmienkach si to viem predstaviť jedine šusom priamo do útrob ľadovca... Vďaka snehovému žľabu celkom rýchlo naberáme výšku až je zrazu pred nami posledných 100 metrov mixového lezenia a nepríjemný dolez po hrebienku na vrchol. Začíname trošku bojovať s nadmorskou výškou, veď bodaj by aj nie, sme takmer v 4000 m.n.m. a posledný mesiac sme strávili na španielskych skalkách, čo myslím nebola zrovna ideálna príprava...
„Félicitations“, škerí sa na mňa dvojica Francúzov, za ktorými sme celý čas liezli, no keď vidia môj nechápavý ksicht, skúšajú po anglicky: „Congratulations for the route“. „Áá thanks“, odpovedám. Našu konverzáciu narúša blížiace sa hlasné funenie... je tu Katka....
Veľmi sa nezdržujeme, sú štyri hodiny poobede a ak budeme šikovní nad ránom sme v Chamonix. Aj aj sme boli. Po 9-tich hodinách zostupu (nemali sme lyže) ľadovami Talefré, Leschaux a Mer de Glace, sme o 5:00 v Chamonix. Hurá! Dokonca sme si stihli na ľadovci Leschaux pod kameňom zo tri hodinky aj schrupnúť...

Mont Dolent (severozápadná stena)- Charlet route/gully variant III 4+/700 metrov
Croissant, Chamoniard, Fish Fingers... Typické chamonixské menu a typický príjemný oddychový deň v uličkách Chamonix v príjemnej spoločnosti Dušana Myslivca a Peťa Gajdoša. Po včerajšku sme si zaslúžili rest ako sa patrí, no a keďže som spomenul s kým sme trávili čas o zábavu bolo postarané, to mi môžete veriť! Pekné počasie nás však nenechalo dlho na pokoji a spoločne vyrážame vo štvorici opäť na chatu Argentiere. Tento krát prezieravo berieme aj lyže a spomedzi množstva krásnych ľadovcových stien, vyberáme Mont Dolent. Prvovýstup jeho severozapadnou stenou podnikli v roku 1934 slávne mená, ktoré sa neskôr stali svetoznámymi horolezeckými značkami. Jedná sa predovšetkým o Armanda Charleta a Alfreda Simonda, ktorých dopĺňal Marcel Couturier. Veľké mená, sľubujú veľkolepú líniu, ktorú sme si ešte osladili strmším Gully variantom s ľadmi opäť okolo 4/4+. V ceste sme okúsili excelentné „vŕzgavé“ lezeníčko v dokonalom alpskom polystyréne, i nechutný tvrdý čierny ľad od ktorého doslova odskakovali čakany. Na hrebeň, ktorý je cca 100 výškových metrov pod vrcholom sme doliezli za 5 hodín, no krásneho vrcholu, ktorý sa mimochodom nachádza na hranici troch krajín (Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko), sme sa museli vzdať pre škaredý rozbitý hrebeň, ktorý k nemu viedol a horšiu možnosť návratu naspäť pod stenu. Využili sme teda luxusné zlaňáky a po hodine sme boli naspäť pri lyžiach. Trochu sme sa polyžovali a strávili ďalší večer na chate. Ráno, keď chalani zistili, že za 10 euro na raňajky žiadnu šunčičku ani vajíčko nedostanú, sme sa rýchlo spakovali a lyžiarskou túrou do sedla Col du Tour Noir sme zakončili tento pekný výlet za savojským ľadom.

Zillertal a Manitou
Svaly bolia, počasie sa zhoršuje, teda balíme a vyrážame na kvalitnú tyrolskú žulu. Síce neradi no za chrbtom nechávame krásne steny, ktoré verím, že tu na nás počkajú do ďalšej návštevy. Teraz nás čaká nové dobrodružstvo- zastávka v obľúbenom tyrolskom údolí Zilleral. Jedna z najkrajších a najlepších skalných oblastí v Európe nás privítala slniečkom, zelenými lúkami a zasneženými kopcami v pozadí. Lezenie na vežiach Ewigejagdgrunde predstavuje skutočný raj a my sme si ho naplno vychutnali. Poliezli sme staré známe 6áčká, zopár nových 6céčok a zašportovali sme si aj v parádnej línii menom Manitou 7b+/c, ktorý bol absolútnou čerešničkou na torte a krásnou bodkou za naším výjazdom.

Text: Maroš