Eiger nordwand

Heckmairova cesta

V okolí švajčiarskej dedinky Grindelwald sú nádherné hory- Bernské Alpy. Zelené lúky, drevenice s kamennými strieškami, biele ľadovcové moria, úzke exponované hrebene a vysoké skalné i ľadové steny. Hory, o ktorých som doteraz iba čítal a sníval, no ešte nikdy som v nich neliezol....
Wetterhorn a jeho strmé skalné piliere, Monch a jeho odstrašujúca ľadová stena, Jungfrau a jeho vzdušný skalnatý hrebeň.
Ale všetkému kraľuje Eiger. Eiger a jeho legendárna severná stena!
Nordwand, Stena stien, alebo jednoducho najväčšia stena v Alpách. Mnoho prívlastkov dostala táto 1800 metrová hradba zo skaly a ľadu, ktorá vytrápila už niekoľko generácií slávnych alpských lezcov. Odohralo sa v nej veľa strašných tragédií, no aj tie najlepšie alpinistické výkony. Je to stena, v ktorej sa písala história alpského lezenia.
A presne kvôli nej sme sem prišli aj my...

Eiger (severná stena)- Heckmairova cesta VI A0, 1800 metrov, 2 dni, 16.-17.4.2014
Prvovýstup: Heckmair-Vorg-Kasparek-Harrer 1938 (za 4 dni)

Z Grindelwaldu však stena ešte nepôsobí až tak odstrašujúco. Dokonca by si človek skoro povedal, že to musí byť pohoda. Ale nie je. Len, čo vyrazíte vláčikom na Alpiglen všetko nadobudne úplne iné rozmery, no a na stanici Kleine Scheidegg, Vám pri pohľade na ten big wall, doslova spadne sánka a máte sto chutí vydať sa hneď na spiatočnú cestu... Teda aspoň také boli moje prvé pocity zo severnej steny Eigru.
Práve zastávky Alpiglen a Kleine Scheidegg zohrali v minulosti dôležitú úlohy pri dobývaní steny. Zatiaľ, čo európska horolezecká elita rozkladala svoje stany na lúkach Alpiglenu a odtiaľ zahajovala pokusy, na Kleine Scheideggu ich ďalekohľadmi sledovali stovky divákov. A veru, bolo sa na čo pozerať...

Prvé pokusy o severnú stenu podnikli Nemci a Rakúšania v rokoch 1935 a 1936. Bilancia bola však katastrofálna- zo šiestich horolezcov, to neprežil ani jeden. Aj preto dostala stena pomenovanie Mordwand, alebo Stena smrti. Postupne tu zahynuli Karl Mehringer, Max Sedlmayer, Willy Angerer, Edi Rainer, Andreas Hinterstoisser a Toni Kurz. Zatiaľ, čo prví dvaja menovaní sa pokúšali o priamu cestu (Diretissimu), druhá štvorica si naplánovala (Klasickú líniu) ako ju dnes poznáme a preliezla jedno z kľúčových miest v spodnej časti- Hinterstoisserov traverz, ktorý sa im napokon stal aj osudným, pretože za sebou stiahli lano a odrezali si tak spiatočnú cestu...

Spolu s Ondrom sa vyvážeme vláčikom až na stanicu Eigergletcher, ktorá je posledná pred tým ako vojde vlak do tunela vybudovaného v útrobách Eigru. Vystupujeme a rozbaľujeme svoje veci v neďalekej dvojmiestnej bivakovacej chatke s peknými výhľadmi na Moncha, Jungfrau a do údolia Lautenbrunen. Odtiaľto nám ranný nástup pod stenu nepotrvá ani hodinku a navyše stačí iba traverzovať.

Je rok 1938 a po ďalších neúspešných pokusoch (Rebitsch-Vorg, Sandri-Menti), z ktorých sa prvý končí úspešným návratom (prvým v histórii) a druhý opäť tragédiou, prichádzajú pod stenu Nemci- Anderl Heckmair a Ludwig Vorg, a Rakúšania- Fritz Kasparek s Heinrichom Harrerom, ktorí spájajú svoje sily a v dňoch 20.-24.7.1938, po štyroch bivakoch, po búrkach a lavínach, preliezajú ako prví, túto najobávanejšiu alpskú Stenu stien!
Cesta dostáva meno Heckmair route a stáva sa z nej jedna z najväčších výziev v celých Alpách...

Prvé snehovo-ľadové metre začíname ukrajovať už o druhej ráno. Všade je tma, ticho a my sme tu úplne sami. Postupne míňame Prvý pilier aj Rozlámaný pilier. Po 500 metroch súčasného lezenia (II-III/sneh 50°), preliezame okolo Štôly, čo je diera v stene, ktorou sa dá zdrhnúť do bezpečia tunela a zostúpiť, čo sme pri našom prvom pokuse začiatkom apríla aj využili, kvôli nevyhovujúcim podmienkam a stopli sme si v severnej stene vláčik. Paráda!
Boli sme pomalí, snehy nedržali a ja osobne som bol z tohto obrovského múru celkom vyplašený. Veď pri takej histórii by bolo aj trochu trúfalé chcieť to vyliezť hneď na prvý pokus a za deň... Ono aspoň raz sa otočiť a bezpečne vrátiť zo steny sa celkom aj sluší podľa bontónu. Verím, že teraz to už bude lepšie!

Počas vojny bol celkom pochopiteľne v stene kľud, no v rokoch 1947 až 1951, pribudlo hneď niekoľko opakovaní. Prví boli francúzski alpinisti (Terray-Lachenal) a hneď po nich Švajčiari (bratia Schluneggerovci-Jerman). Dokonca sa podaril aj prvý jednodňový prelez za 18 hodín (Forstenlechner-Waschak), čo bol na tú dobu fantastický výkon!

Od Štôly traverzujeme pod Ťažkú špáru (V+), prvý skutočný problém. Stále je tma, vyťahujeme z batoha istenia a druhé lano. Čelovka ide na maximum, rukavice do vetrovky a o chvíľu už stískam prvé chyty. Je strašná zima na prsty, no po 20-tich metroch sa špára mení na položený kút, ktorý sa už dá vyliezť aj s čakanmi, našťastie. Prvý ťažký flek je teda za nami a ľahkým lezením pokračujeme k ďalšiemu dôležitému miestu a tým je Hinterstoisserov traverz (A0). Jedná sa o 30 metrovú hladkú platňu, ktorá je miestami olepená ľadovou glazúrou so sklonom 70-80°. Nad hlavou sa nám dvíha obrovská previsnutá stena Rote Fluh, ktorou vedú ťazké hákovačky (Japonská a Česká diretka). Je to vlastne taká stena v stene, dalo by sa to možno porovnať s našou Západnou Lomnicou, len táto je kúsok previsnutejšia...

Až do konca 60-tych rokov pribúdali cesty v stene iba veľmi zriedka. Postupne vznikla priama Direttissima Johna Harlina, pri ktorej práve tento americký lezec zahynul, Severný pilier a Japonská Direttissima. Ešte stále sa snažili lezci o opakovanie Heckmairovej cesty, či už to bol prvý zimný prelez 1961 (Kinshofer-Mannhardt-Hiebeler-Almberger), prvý sólo výstup 1963 (Darbellay), či prvý ženský prelez 1964 (Voogová-Bittner).

Ondro nalieza do Hinterstoisserovho traverzu (A0). Je v ňom natiahnuté fixné lano, teda sa stačí chytiť a rýchlo pretraverzovať, čo tu všetci lezci aj patrične využívajú. My by sme to však chceli preliezť voľne, lebo ťahať sa po lanách je nám proti srsti. Začiatok celkom ide a strmá ľadová glazúra ho púšťa skoro až do polovice. Ďalej je však čistá a hladká skala. Rukavice idú opäť dole a Ondro zvára po rukách. Dostáva sa až 5 metrov pod štand, keď ho zrazu Hinterstoisser vypľuje veľkým 15 metrovým oblúkom zo steny. Nemci, ktorí nás práve dobehli len s otvorenými ústami čumia, čo sa to deje a tak im vysvetľujem, že „free climbing“... No nič voľne sa nepodarilo na opravu čas nie je a tak nezostáva nič iné ako ten kúsok háknuť a rýchlo pokračovať v ďalšej ceste popri bivaku menom Lastovičie hniezdo a cez Prvé Ľadové pole (sneh 55°). Snáď by to v lepších podmienkach išlo aj voľne a klasifikáciu odhadujeme tak okolo VI+ (to len pre prípadných záujemcov)...
Nasleduje krásna dĺžka v strmom ľade Ľadová hadica (ľad 80°), ktorú si vychutnávam pre zmenu ja a rýchlo utekáme nekonečným Druhým Ľadovým polom (sneh 55°), ktoré má vyše 300 metrov. Ešte jedna dĺžka v Žehličke (V) a už oddychujeme v Bivaku smrti. Bivak, v ktorom tragicky skončil pokus Sedlmayera a Mehringera v roku 1935 a práve podľa toho dostal aj pomenovanie. Nesedí sa tu veľmi príjemne... Sú dve hodiny poobede a už vieme, že bivak bude nevyhnutný. Ale nie tu!
Traverzujeme krátke Tretie Ľadové pole (sneh 60°) a stojíme pod Rampou. Tri ľahšie dĺžky (IV+) a bojazlivo hladíme do dĺžky, ktorá sa volá Wasserfalkamin (VI) a patrí medzi kľúčové. Uzučký komín, ktorým sa zvykne valiť voda je našťastie suchý, no o to rozbitejší. Nemci nás predbehli a hákujú koľko sa len dá. Ja volím voľné lezenie a síce je to ťažké, ide to. Hneď v ďalšej dĺžke číha Ľadová poduška (V/80°), ktorou si treba prekopať tunel a potom zabrať cez previs. Nemci to radšej obliezli zľava po skobách. Prehrabávam sa snehovým tunelom s pocitmi ako v Patagónii a naozaj ma to tu začína baviť. Ondro moje nadšenie nezdieľa... Blíži sa večer, pokračujeme cez Rampeeisfield (ľad 60°) a Lámavú lávku (V) až do Božského traverzu. Dokonalé a exponované miesto, ideálne na bivak. Rozkladáme sa tu spoločne s nemeckými kamošmi a striedavo zaspávame, budíme sa, jeme a pijeme. Noc je dlhá, ale bivak v severnej stene Eigru má naozaj svoje čaro.

Eiger je ešte stále na alpské pomery obrovská stena, no moderní alpinisti v nej dokazujú neuveriteľné veci. Od rýchlo prelezov (Messner-Habeler 1974, 10 hodín), (Steck sólo 2008, 2 hodiny 48 minút), (Arnold sólo 2011, 2 hodiny 28 minút) cez ťažké direttissimi (Česká direttissima 1976, Ideálna Pochylého direttissima 1983) a voľne lezené pecky (Paciencia 2008, La vide es silbar 2000, The Young Spider 2002) až po neuveriteľný výkon Christopha Profita, ktorý preliezol v roku 1987 všetky tri významné alpské severné steny (Eiger, Matterhorn, Grandes Jorasses) sólo za 42 hodín v zimných podmienkach!!!

Budíme sa do krásneho rána a o siedmej hneď pokračujeme Božským traverzom (III) do legendárneho Pavúka (ľad 65°). Jeho strašidelná povesť sa našťastie dnes nepotvrdzuje. Pavúk je pokojný a necháva nás bezpečne prejsť cez jeho biele ľadové čeľuste. Po niekoľkých dĺžkach zastavujeme pod posledným kľúčovým miestom Úniková špára (VI). Opäť ťažké voľné lezenie, ktoré sa samozrejme dá prehákovať, no na rozdiel od ostatných lezieme bez pomoci skôb a slučiek. Cesta sa medzičasom poriadne zaplnila. Okrem „našich“ Nemcov pribudli 3 dvojice drzých Francúzov, ktorí jasne dávajú všetkým najavo, že sme pomalý a že oni to bachnú za deň. To že pri tom lezú hlava nehlava, hákujú aj štvorky, predbiehajú sa a zhadzujú šutre im nevadí. A dokonca ani nenastúpili zdola, ale zo Štôly, čo určite nie je to isté! Typickí vodcovia zo Chamonix... Niekto ich by tam mal konečne začať učiť, že im nepatria všetky kopce na svete...
Doliezame na malú poličku- Cortiho bivak. Práve tu v roku 1952 povedal slávny Hermann Buhl na štvrtý deň lezenia, že už ďalej nevládze... a práve tu sa v roku 1957odohrala historicky prvá úspešná záchranná akcia Claudia Cortiho, pomocou oceľového lana, navijáku a Gramingerovej sedačky. Lezieme tri dĺžky rozbitými komínmi (IV+) a dve snehovo-ľadové (ľad 55°) až pod Vrcholové snehové pole (sneh 45°). Sú tri hodiny, slniečko vypeká a tak si užívame záverečné snehy a krásny exponovaný hrebeň Mitelegi až na vrchol Eigru (3970 m).
Práve sme preliezli jeho severnú stenu!

Prvý česko-slovenský prelez podnikla v roku 1961 dvojica Radovan Kuchař a Zdeno Zibrín, ktorý pochádzal z Banskej Bystrice. V roku 1983 sa zapísal do histórie Pavol Pochylý, ktorý tu vytýčil Ideálnu direttissimu. Ďalšie slovenské opakovanie prišlo až v roku 1995 (Jackovič-Hámor), no a Jaro „Duce“ Dutka, má na Eigri v Stene stien už vyše 30 bivakov! Za posledné roky pribudlo ešte zopár slovenských prelezov a ak správne rátam, tak ten náš bol cca 10-ty v poradí, no nikomu sa to zatiaľ nepodarilo za deň...

Zostupujeme. Ráno začína snežiť a tak spokojne balíme a odchádzame. V stene sme strávili dokopy 40 parádnych hodín. Bolo to super! A ja som si zase mohol splniť jeden pekný sen...

Text: Maroš