Výlet do Saska

Schmilka a Schrammsteine

Sú miesta, ktoré človeku jednoducho prirastú k srdcu. Neviem, čím to je. Jednoducho prídete a poviete si: „áno, tak tu som správne!“
A Sasko je presne takéto miesto. Je to miesto, do ktorého som sa zamiloval hneď na prvý pohľad. Vtedy to bola síce iba mrazivá prechádzka tajomným lesom s vysokými borovicami v okolí Falkensteinu, no vedel som, že sa musím vrátiť. A teraz, keď som sa vrátil, viem že sa budem vracať čoraz častejšie...
Celú oblasť, ktorú Nemci nazývajú Sachsische Schweiz, tvorí nádherná príroda. Popod rozľahlé pieskovcové veže sa hadí rieka Labe. Šedo-čierny pieskovec je v kontraste s krásnymi zelenými lesmi a tú správnu atmosféru dotvárajú borovice, povykrúcané do bizarných tvarov.
To, že saský pieskovec je na lezenie ako stvorený, zistili prví dobyvatelia pred 200 rokmi. Prvé významné veže boli vylezené už v roku 1811 a do roku 1900 vzniklo dokonca niekoľko odvážnych ciest v klasifikačnom stupni III až V, čo je na tú dobu naozaj nepredstaviteľné.
A práve v tom období začala vznikať tradícia, ktorá stavia Sasko do role, takzvanej „kolísky lezenia“ a to nie len toho pieskovcového. V časoch, kedy sa v Alpách preliezali prvé päťky a stupeň obtiažnosti sa dokonca historicky dvíhal na šesť, starí Sasi už dávno vedeli, čo to znamená poctivé voľné sedmičkové lezenie. Len pre porovnanie, zatiaľ čo v Tatrách platil na začiatku 20.teho storočia za najťažší výstup klasifikácie IV (Haberlainova cesta na Žabieho koňa), lezci ako Rudolf Fehrmann, Oliver Perry-Smith, či Walter Hunig, robili neuveriteľné prvovýstupy od VI do VIIc, čo znamená obtiažnosť poctivých VI+!!!
A tak sme si prišli veľkolepé Schusterove dobyvateľské dobrodružstvá, Fehrmannove poctivé šestky, špáry od Perryho-Smitha, Dietrichove, či Gondove hrany a slávne steny legendárneho Bernda Arnolda, vyskúšať aj my.

Schmilka
Prvá oblasť, ktorú sme navštívili a strávili v nej dva dni, bola Schmilka.
Schmilka sa nachádza tesne za hranicami s Českom, len na skok od Labáku. Je tu 127 veží, na ktoré vedie úžasné množstvo krásnych ciest, no my sme stihli okoštovať iba predjedlo...
Parkujeme tesne za hraničnou dedinkou Schmilka, pred vstupom do skál naberáme vodu a nabalení vyrážame do bivaku pod Rauschensteinom. Je to masívna veža, ktorá patrí v tejto oblasti medzi tie najvyhľadávanejšie. Dnes sme tu však sami, pretože udrela dosť veľká zima a fúka ľadový vietor.
**Alter Sud Weg II
Náš prvý vrchol v Sasku je Rauschenstein. S miestnym lezením sa zoznamujeme v klasike z roku 1893. Nádherná dvoječka, veľmi nás to baví a vychutnávame si pekné položené rajbasy v kombinácii so zaujímavými komínikmi.
**O-Kante VIIb
Perfektná rajbasová hrana s jedným kruhom, no 2 hviezdičky pri názve hovoria aj o tom, že sa dá pekne doistiť smyčkami.
*Sud Wand VIIa
K večeru sa presúvame na vedľajšiu vežičku Winklerturm, kde sa najskôr zabávame v príjemnej špáre, ktorá vedie južnou stenou...
*Aurora IXa
…ale potom trochu pritvrdzujeme a vyberám krásnu stenu a dvojkruhovú cestu Aurora, ktorej autorom je sám veľký Bernd Arnold. Je to absolútny kráľ na saskom piesku a v rokoch 1970 až 1986 tu vytvoril postupne prvé cesty v klasifikácii: IXb, IXc, Xa, Xb. Teda hranicu “nemožného” posúval takmer každým rokom… O tom, že to bol (a ešte stale je), vynikajúci lezec, ma v Aurore presviedčajú maličké lišty, plytké dierky a nepríjemné odlezy. “Už je to na zem?” Pýtam sa pod druhým kruhom Katky. “Ešte nie, zaber!” Po dvoch ťažkých krokoch sa moja otázka opakuje, ale tentokrát je odpoveď trochu iná: “Nóóó, už radšej nepadaj…” Nakoniec s vypätím všetkých síl (aj tých morálnych), cestu doliezam na OS, ale s priučkou, že Sasko nie je Labák a miesta na smyčky treba využívať všetky do jedného a na 100%...
*Neuer Schartenweg VIIIa
Ráno obliezame opäť Rauschenstein a prebúdza nás hneď nepríjemná cesta pôvodne so stavaním pri druhom kruhu a nepríjemnou „riťatou“ špárou v závere.
**Gondakante VIIIa
Gondakante je bombová klasika v obrovskej údolnej stene Rauschensteinu. V roku 1948 ňou preliezol po odvážnych lupeňoch Karlheinz Gonda, ktorý o niekoľko rokov neskôr tragicky zahynul po vylezení severnej steny Eigru. Krásna, chytovatá, ale hlavne odvážna cesta!
Pod údolnou stenou nás čaká ešte jedno príjemné prekvapenie, keď vedľa nás lezie legenda Bernd Arnold, čo je naozaj neuveriteľný zážitok...
*Schone Wand VIIIc
Kúsok vpravo od Gondakante je o niečo ťažšia, no ako sa dá dovtípiť aj z názvu, krásna stena, vyzdobená netradične až štyrmi kruhmi. AF prelez sprievodca udáva VIIIb, čo ma v nepríjemných jednoprstovkách práve nad štvrtým kruhom aj celkom lákalo, no nakoniec sa o čistý prelez oplatilo zabojovať.
Serpentine VIIa
Po tom ako sme počistili všetko, čo bolo v pláne na Rauschensteine sme si ešte dopriali cestičku Serpentine na Winklerturm, no tá nás iba presvedčila o tom, že treba liezť hlavne tie, pri ktorých sú v sprievodcovi hviezdičky...
*Sud Wand VIIa
*Fliegender Hammer VIIc
Poobede sa presúvame ešte na vežičku Klimmerstein, kde si užívame pohodičku a radujeme sa z pekného mierne rajbasového lezenia.
Večer trávime v kúpeľnom mestečku Bad Schandau, kde odporúčam zavítať na trošku netradičnú, ale dobrú pizzu v reštike pri hlavnej ulici. Inak je tu plno cukrární, kaviarne a obchodíky, takže nudiť sa tu človek nemusí.
Celkovo nás prvé dva dni v Sasku veľmi bavili, mne dokonca absolútne učarovalo, Katka vraj asi zostane trošku vernejšia Labáku. Je síce pravda, že kvalita piesku nebola miestami úplne tip-top, občas to solilo trošku viac, no cestám to aspoň dáva ten správny pieskarsky šmrnc a už sa veľmi tešíme na druhú polovicu výletu do oblasti Schrammsteine, kde to už bude o niečom inom...

Schrammsteine
Susedná oblasť so Schmilkou je Schrammstein, pravdepodobne jedna z najnavštevovanejších oblastí v celom Sasku. Tvorí ju 80 lezeckých vrcholov s takými významnými vežami ako Vondere/Hoher Torsteine, Meurerturm, či samotný Falkenstein.
Hneď ráno vyrážame práve pod túto hádam najznámejšiu vežu v Saskom Švajčiarsku. Falkenstein je ohromná hromada piesku so stenami až do 80 metrov a s vyše 150-timi cestami! A piesok je krásny, pevný, chytovatý a vôbec nesolí. Fantastický vrchol a fantastické výhľady. Prvé cesty na vrchol boli trojky Turner Weg a Schusterweg, ktoré boli vylezené v rokoch 1864 a 1892. Odvážnu Sud Riss VIIa, preliezla v roku 1913 silná zostava: Oliver Perry-Smith s bratmi Fehrmannovými. Ďalej pribúdali ťažké steny od Westkante VIIc cez Sud Wand VIIIb až po legendárne Arnoldove Vakuum Xa a ešte ďalej....
**Sud Riss VIIa
Ako inak, začíname klasikou. Keď niekedy budete pod Falkensteinom a budete obdivovať krásnu špáru, ktorá pretína celú južnú stenu, tak vedzte, že bola vylezená ešte pred 1.svetovou vojnou! Fantastické, síce chytovaté a dobre odistiteľné, no vzdušné lezenie, muselo v tej dobe predstavovať absolútny TOP aj v porovnaní s Preussovými, čo Dulferovými cestami vo Východných Alpách! Veľká klasika, ktorú si treba prísť vyskúšať...
*Schonwetterwand VIIc
Druhú v poradí lezieme na Falkenstein nádhernú stenu so siedmymi kruhmi a ďalšími asi desiatimi smyčkami, čo je úplná paráda. Slniečko konečne vypeká a lezenie je naozaj skvostné. Vrelo odporúčam a dal by som aj dve hviezdičky…
**Schusterweg III
Tak takúto cestu len tak ľahko nenájdete. Klasika zo všetkým čo k tomu patrí. Lezenie, plazenie, komíny, špáry, 4 štandy (niektoré len na vlastných smyčkách) a to všetko samozrejme naboso, tak ako to pred vyše 100 rokmi robili starý Sasi. Možno jedna z najlezenejších ciest v celom Sasku a sprievodca odporúča zobrať si zo sebou aj nejakú svačinu...
**Bruchholzkante VIIc
Aj posledný deň pokračujeme vo vyzobávaní veľkých dvojhviezdičkových klasík. Prvou z nich je úžasná Bruchholzkante na Vonderer Torstein, čo je komplexná cesta so vzdušným komínom, krásnou chytovatou hranou, nepríjemným bouldríkom nad kruhom a dobrodružnými prepadmi na predvrcholoch. Poriadne nás táto klasika z roku 1920 vyškolila a musím priznať, že v najťažšom mieste som mal regulérne bandasky!
**Kramerriss VIIc
Ako sa hovorí, na koniec to najlepšie. So Saskom sa lúčime na vežičke Meurerturm v dokonalej ceste Kramerriss. Špára na tutové žaby s obrovskými lupeňovitými madlami v doleze, radí túto cestu medzi tie najkrajšie, aké som kedy liezol!
Dovidenia Sasko!

Text: Maroš