Na brehoch rieky Labe

Legendy a fajnovky

Tentokrát nás z pieskovcových vežičiek v Sasku vyhnalo vrtošivé jarné počasie, ktoré sa akoby nevedelo rozhodnúť, čo vlastne chce. Chvíľu Slnko, chvíľu mraky a chvíľu dážď. Presne pre takéto prípady sú viac než dokonalou náhradou krásne a vysoké steny v kaňone rieky Labe, len zopár kilometrov proti jej prúdu.
Skrátka Labák!
Tvrdší pieskovec, chytovaté previsy a väčšie množstvo dobre odistených ciest, navyše zabezpečia, že sa po daždi nemusíte strachovať o život 15 metrov nad kruhom vo vlhkom rajbase, či vymetať zelený sliz zo špár a komínov. Koniec koncov ono sa to podľa miestnych pravidiel ani nemôže.
Ale pozor! Ani Labák nie sú žiadne skalky a kto si myslí, že áno mám pre neho pripravených zopár ciest, ktoré ho určite presvedčia o opaku. Nazvime ich „Labácke fajnovky“.
Tak schválne, koľko ich v texte nájdete...

Začnem slnečným Pravým brehom, na ktorom sme počas tohto výletu strávili tri zo štyroch lezeckých dní. Úplne najväčší zážitok mám, že sme jedno celé poobedie liezli v stenách masívu menom Proton s veľkou legendou pieskovcového lezenia. Naposledy som písal, že sme pod Rauschensteinom stretli saského pieskovcového kráľa- Bernda Arnolda, no a tentokrát to bol lezec, ktorý tvrdil a stále tvrdí muziku predovšetkým na českej strane. Myslím, že už viete, o koho sa jedná, ale predsa spomeniem aspoň majstrovské diela: Bíla oblaka Xb, Klekání Xa-b, Perestrojka XIa a samozrejme mnoho ďalších...
Jindřich Hudeček. Veľmi príjemný a priateľský človek, úplný pohoďák. Poradil nám zopár pekných ciest, ktoré určite nemáme obísť a dokonca sme chvíľu pokecali aj o slovenských skalkách. No iba nám potvrdil, čo vlastne vieme už dávno. Že v porovnaní s pieskami stoja za prd...
A samozrejme asi nemusím hovoriť, že vidieť liezť „Hudyho“ naživo je fakt obrovský zážitok a veľká škola!

Keď som spomenul Protona, vedie naňho zopár parádnych dobre odistených športových ciest od VIIIa do IXb. Za vylezenie určite stojí natekavá Údolní hrana VIIIa a vedľajší bouldrový Speedway IXa. Približne 50 metrov naľavo je údolná stena Majdalény, kde dávam do pozornosti predovšetkým dve cesty, oného neskalkárskeho charakteru. Zkoužka tvrdosti VIIIb je elegantná lajna s hustým bouldrom na úvod a so vzdušnou hrankou na záver. Z toho čo som v Labáku za tých zopár rokov okúsil, toto patrí určite do „osmičkovej TopTen“. Ocelová spára VII je zase niečo pre klasikov, ktorí sa radi pohrajú so smyčkami. Parádna cesta, ktorá preverí vaše „tanečné“ schopnosti je Nymfomanka VIIIb, no a nesmiem vynechať ani totálne hitovice: Leze, leze po železe IXb a Hranostoj IXc. Prvú menovanú som liezol dávnejšie a s druhou som ešte zatiaľ nemal tú česť, no zaručujem, že v oboch Vás čaká bombová lezenica!
Niečo na rozlez a všetky miestne otrepané sedmičkové klasiky už máte zo trikrát vylezené? Tu sú dve sedmy, ktoré sú trošku schované od bežného ruchu a pocity po dolezení budú... No však uvidíte... Země antilop VIIc na Malú Baštu má vyše 70 metrov a zdobí ju 8 kruhov. Pohled mudúzy VIIb na Letní rezidenci je taká hranková chrochtačka a nie že v záverečnej stene zdrhnete doľava do borhákov z vedľajšej cesty! Lezie sa to stále pekne po hrane a pod vrchom Vás čaká príjemné prekvapenie...
V prípade, že Vám už lezú všetky tie borháky a mádžo na nervy (veď sme predsa na piesku), tak odhoďte pytlík, zoberte smyčky všetkých veľkostí a tvarov a hurá do sokolíkovania! Samozrejme nezabudnite si morál, lebo cesta Sokolík VIIb vedie v stene Baldachýnu a na 70-tich metroch narazíte „až“ na dva kruhy. Prípadne sa dá dolez k prvému skombinovať s cestou Telegraph Route VIIc, čo je mimochodom takisto sedmičková fantázia!
Ak sa Vám zapáčia ohromné a hladké steny Zrcadla, či Trónu, no žiadna z deviatkových ciest nechce pustiť, ako sa to stalo mne (odporúčam najmä Tajnú chodbu IXb, ale megabomba je vraj Návrat krále Xa, či Tatarská lajna IXb), náladu si môžete upraviť na príjemných a nádherných osmách hneď vedľa v stene Letní rezidence. El Havana VIIIb aj Král Mimo VIIIb predstavujú ľahké 30 metrové lezenie so špekulatským záverom.
Zastavili sme sa samozrejme aj na Ledovej stene a Titanicu, kde je celá rada 80 metrových skvostných línií ako: Preražená hnáta VIIIa, Gabarrou VIIIb, Vrchol ledovce VIIIc.
Chcete výzvu? Tak tu vylezte za deň 10 osmičkových ciest! Ale nerobil by som to keď svieti Slnko, lebo Vás pripečie k tomu krásnemu čiernemu dierkovému pieskovcu...
Na vršku Vás zakaždým poteší knižka a určite sa zapíšte, rád si potom prečítam pocity po desiatej ceste.

Čo by to bolo za výlet, keby sme sa nezastavili aj na druhej strane, teda na Ľavom brehu. Kto zatúži po chládku (podľa mňa každý, keď udrú na Pravom brehu teploty nad 20°C), alebo po dobrom chladenom pive u Kosti, tak naskočí na kompu a vylodí sa v Dolním Žlebu.
Začnem cestou, ktorú väčšina zrejme obíde- Cesta námorní pěchoty VIIb. Na pohľad krásna špára na Indiánku, v ktorej nejde ani tak o to, že by bola ťažká, či morálová, no večne zelený sliz na úvodných 10-tich metroch fakt pôsobí odstrašujúco. Oplatí sa počkať, kým to aspoň ako-tak uschne, no ak budete mať to šťastie ako my teraz, určite do toho utekajte. Suprový sokolík a pohodová žabička, ktorá sedí ako „riť na šerbeľ“ robia z tejto cesty úplný hit. Keď na Vás vyprskne v sokolíku pod prvým kruhom netopier, nenaplašte sa... Týmto som zároveň skompletizoval dnešnú ponuku „Labáckych fajnoviek“.
No čo? Koľko ste ich napočítali? ...tak vidíte, nabudúce si ich môžete skúsiť a to odhadujem nie je ani jedna stotina zo všetkých fajnoviek, čo sa dajú v Labáku nájsť...
Pekná sedmičková kúto-špára je aj trojkruhová Svatební cesta VII na Gilotínu. V prípade, že máte na Pravom brehu vylezené všetky otrepané sedmičkové rozlezovky a na Ľavom brehu zase všetky otrepané osmičky, vznikajú tu stále nové, pekné a vyborhákované línie. Labužnícky zážitok je hlavne Bezstarostný vetroplach VIIIa na Totem a plno ďalších, tak hurá do toho. No a z bonbónikov ktoré nesmie nik vynechať, spomeniem aspoň nami dávnejšie lezené deviatkové klasiky: Žalúdeční likér IXa, Písečná bouře IXa a Zub času IXa.
A keď Vám poviem, že sme cestou zo skál stretli legendu Jířího „Prcasa“ Slavíka, tak mi už asi neuveríte....

Text: Maroš