Víkend s príchuťou piesku...

... v magickom skalnom meste

Dnes vás nebudem trápiť so žiadnou pradávnou históriou, neprehľadnou klasifikáciou a odpustím si aj všakovaké krkolomné názvy. Dnes by som vám rád napísal zopár riadkov o oblasti, ktorú mám zo všetkých úplne najradšej a znamená pre mňa naozaj veľa...
Je to miesto, na ktorom som prežil množstvo krásnych zážitkov, spoznal skvelých kamarátov a vyliezol tie najkrajšie a zároveň najťažšie cesty v živote.

Každá vylezená cesta v tejto oblasti je ako dočítaná kniha. V myšlienkach sa k nej človek vracia ešte dlho po tom ako ju odloží napäť do poličky, medzi tie ostatné...
Samozrejme, že sú také, ku ktorým sa už viac vracať netreba, no naopak sú aj tie, ktoré sa dajú čítať stále dookola...
Ku každej sa treba správať s úctou a šetrne. Každá v sebe ukrýva určitý odkaz a dokonale vyjadruje autorove umenie, či pocity.

Fantastické skalné mesto, v ktorom tieto cesty čakajú, kedy jednu z nich „otvoríte a začítate sa do nej“ predstavuje more veží a vežičiek, tých najbizarnejších útvarov. Stačí iba vytiahnuť ruky z vreciek a vložiť ich do špáry. Potom to už ide skoro samo. Vlastne niekedy to nejde vôbec a občas to dokonca aj bolí, ale ten pocit, keď človek premôže svoj vlastný strach aj za cenu tvrdého boja, je neopísateľný...

Na každom z úzkych a oblých vrcholčekov na vás potom čaká odmena v podobe zápisu do vrcholovej knižky. To sú vždy najsilnejšie zážitky, keď si s kamarátom podáte ruky a začítate sa do predošlých zápiskov. Pridáte svoje mená, čím sa natrvalo zapíšete do histórie občas úplne bezvýznamnej malej vežičky, no občas zase do takej, na ktorú ešte veľa ľudí nevyliezlo. Dopíšete, ktorou cestou sa vám sem podarilo vyliezť, vychutnávate si nezabudnuteľné výhľady a snívate s otvorenými očami. Sem-tam sa vám na jar pošťastí a do niektorej knižky si môžete zapísať „Hore zdar“. To znamená, že ste vyliezli na vežičku túto sezónu vôbec ako prví...

V horúcich letných dňoch, keď už sa nechce ani do tej najľahšej cestičky, sa odhodia všetky veci do piesku a telo sa schladí studeným kúpeľom v jazere. Večer sa všetci stretnú v miestnej hospode, kde si každý ešte raz „otvorí tú svoju knihu a pripomenie si z nej tie najzaujímavejšie stránky“. No a keď do toho zahrá kvalitná živá hudba, to sa potom „číta“ až do skorého rána...

Po víkende sa zbalia laná, smyčky a karabíny sa nastrkajú do batohu, v skalách zahúka vlak a všetci sa rozpŕchnu, aby sa zase o pár dní stretli na mieste, ktoré milujú zo všetkých najviac...

Myslím, že väčšina z vás, ktorí ma poznajú, určite tuší o akom mieste bola reč. A tí, ktorí nie, rád vám to miesto ukážem...

Text: Maroš