Tatranská klasika v južnej stene

Čierny štít

Stojí schovaná vysoko v snehovom kráľovstve Veľkej Zmrzlej doliny. Nepatrí medzi najvyššie a nie je ani extrémne ťažká. Prečo teda priťahuje horolezcov už celé desaťročia? Odpoveď je jednoduchá...
Krásna, pevná a chytovatá skala z nej robí jednu z najkrajších južných stien v celých Tatrách.
Klasiku, ktorá pre každého milovníka tatranských vertikál predstavuje doslova povinnosť.
Tmavá Slnkom vyhriata žula je tu aj v letných mesiacoch v kontraste s dlhými snehovými pláňami, ktoré lezeniu dodávajú pravú horskú atmosféru a plesu na dne doliny zase číru smaragdovo-zelenú vodu.
Pradávny ľadovec, ktorý stenu modeloval, tu však po sebe zanechal okrem hladkých kútov a platní aj nekonečné "more chytov. A práve to je dôvod, prečo stenu vyhľadávajú najmä horolezci uprednostňujúci lezeckú pohodu pred extrémom.
Reč je o južnej stene Čierneho štítu.

V minulosti sa v stene vystriedalo viacero klasických mien, ktoré nájdeme vo všetkých horolezeckých sprievodcoch. V roku 1929 si legendárny poľský lezec Stanislawski vybral výrazné vhĺbenie v ľavej časti a svojou cestou- Stanislawskeho depresia IV, vlastne otvoril možnosti lezenia v tejto stene. A touto cestou začneme aj my...
Krásne klasické lezenie v kútoch a špárkach, ktoré vám stále spríjemňujú veľké chyty. Na každom zo štyroch štandov sú borháky, čím sa cesta jednoznačne radí medzi tie, ktoré si s chuťou môžu vyliezť aj začiatočníci. Samozrejme, že v dĺžkach sú potrebné aj vlastné istenia a dlhšie slučky, i keď sa nájde aj zopár skôb. Myslím, že ideálne na zoznámenie sa s touto stenou...
Po prelezení vhĺbenia v ľavej časti steny sa doslova ponúkal aj jej pravý komín (Motykov komín), ktorý si vybral o niekoľko rokov neskôr ďalší slávny Poliak- Motyka. Túto cestu sme však neliezli a tak neviem bližšie podrobnosti...
Centrálna časť steny prišla na rad až v 50-tych rokoch, keď dvojica Bocek-Šádek vyliezla asi najvýraznejšiu líniu kútov. Šádkova cesta IV+ síce patrí ku klasikám, no zároveň ako jediná ponúka rozbitú skalu a dlhé úseky bez možnosti zaistenia. Túto by som kľudne vynechal...
Jednoznačne najkrajšia a najvzdušnejšia z klasických línií, vznikla v roku 1952 a jej autorom je pre zmenu legenda slovenského horolezectva- Arno Puškáš. Puškášov pilier IV patrí vo svojej kategórii medzi tie najfajnovejšie tatranské cesty. Pevná skala, krásne lezenie a ako bonus sa dá využiť cesta aj na zlaňovanie, keďže štandy sú vybavené borhákmi. Je to výhodné najmä ak si chce človek vyliezť v stene viac ciest za deň a nemusí stále zostupovať normálkou dookola. Samozrejme netreba zabúdať, že pod vami môžu liezť aj iní ľudia a v prípade viacerých dvojíc v stene by som radšej asi volil ten zostup. V každej z piatich dĺžok si môžete vychutnať pohodové lezenie či už v platni, špárke, alebo na pilieri. Posledný (štvrtý) borhákový štand je 20 metrov pod vrcholom a je na ňom jeden borhák, odtiaľto sa dá zlaniť naspäť pod nástup...
A ešte jeden bonbónik. Pekný deň v krásnej stene sa dá spríjemniť aj priamym variantom Puškášovho piliera, ktorý objavil v roku 1982 Vlado Tatarka spolu s Jarom Michalkom.
Tatarkov variant V je lezenie naozaj pre fajnšmekrov, ktorí obľubujú hladké platničky a dokonalú skalu. Po prvých dvoch samostatných dĺžkach sa cesta napája buď do Puškášovho piliera, alebo pre tých, čo už majú Puškáša vylezeného, odporúčam logickú kombináciu a doliezť to na vrchol kútmi Šádkovej cesty, ktoré sú v hornej polovici celkom kompaktné...

Keď to všetko na záver zrátame, tak vychádza, že v južnej stene Čierneho štítu sa dá za jeden deň vyliezť od 12 do 15 dĺžok naozaj kvalitného poväčšine vyrovnaného štvorkového lezenia v krásnej žule. A ak pridáme ešte dlhý nástup, ktorý je nevyhnutný, tak máme plnohodnotnú alpskú túru. Dobré nie?

Text: Maroš