Courmayeur

Tour Ronde a Mont Maudit

Nabalení vystupujeme z lanovky na chate Torino. Pred nami sa otvára rozprávkový pohľad na zasneženú Valle Blanche. Po pravici vytŕča oranžový obrí zub (Dent du Géant) a vľavo sa leskne severná stena Tour Ronde. Zubatý hrebeň z jej vrcholu vedie až na rameno „diabolskej hory“ Mont Maudit. Vpravo od tohto hrebeňa sa rozprestiera hotová žulová záhrada. Dokonalý oranžovo-červený granit, zrejme najlepší, aký sa dá v celých Alpách nájsť. Úžasný monolit Grand Capucin s okolitými vežičkami a vysoký Mont Blanc du Tacul aj s jeho „satelitmi“. Naľavo od hrebeňa je svet strmých rozbrázdených ľadovcov a večne rachotiacich serákov. Veľkolepá južná stena Mont Blancu, ktorá je len pre tých najodvážnejších, najsilnejších a najskúsenejších... Brenva, Grand Pillier d´Angle, Peuterey, Freney, či Brouillard. To sú pojmy, ktoré patria v Alpách medzi absolútny top!
To je Mont Blanc!

Náš malý rozsypaný stan rozkladáme rovno pod ľadovou stenou Tour Ronde. Opatrná prechádzka po ľadovci nás len utvrdzuje v tom, že posledné sneženie bolo naozaj výdatné. Zákerné trhliny prikryté čerstvým prašanom a steny olepené jemnou glazúrou. Má to však aj svoje výhody. Večer topíme krásny, čistý sneh, z ktorého chutí čaj aj polievka oveľa lepšie.

Tour Ronde- Classic North face (severná stena)
D, II, sneh 60°, 350 metrov
Bivak na ľadovci má síce svoje čaro, ale ráno o štvrtej, keď si treba obuť zamrznuté topánky a vyliezť von do tmy, nám veľmi po chuti nie je. Fičí nepríjemný vánok, no má byť krásny deň, jeden z mála tento rok, treba to využiť. Za svetla čeloviek šlapeme pod severnú stenu Tour Ronde. Veľká klasika v malej stene. Po úvodnej trhline (70°) pokračujeme súčasne po snehoch až k zúženie v polovici steny. Väčšinou tu býva ľad, prípadne mixové lezenie. Dnes sú to dve excelentné dĺžky v príjemnom (60°) firne. Vrcholové plató je ako zo sna. Chrumkavý alpský firn, mystický východ Slnka a fantastické výhľady. Doliezame pod vrcholovú vežičku a ľahkým (II-III) lezením sa dostávame na jej vrchol (3792m). Jeden z najkrajších alpských výhľadov si vychutnávame plnými dúškami a snívame...
Zostupujeme Normálnou cestou vo východnej stene (PD/II) a už o deviatej sme naspäť pri stane. Sušíme, varíme, pijeme a jeme.

Mont Maudit- Kuffner arete (juhovýchodná stena)
D, II, 4c, 800 metrov
Na obed balíme najnevyhnutnejšie veci a vyrážame do bivaku Fourche. Otvára sa nám cesta do skutočných hôr. Začíname liezť snehovým žľabom (55°) a po troch dĺžkach sa dostávame na hrebeň. Tu je bivakovacia chatka Fourche (3684m), ktorá je zapichnutá medzi vežičkami a v preklade má výstižný názov „vidlička“. Odtiaľto sa nastupuje do veľkých stien: Brenva, či Grand Pilier d´Angle.
Odtiaľto vyrazil aj Jano „Šofo“ Šofránko na svoju poslednú cestu. Na jednu z najvážnejších ciest v histórii slovenského horolezectva, ktorá bohužiaľ skončila tragicky. Spojenie dvoch najťažších pilierov v Alpách (d´Angle a Freney), sólo a na jeden záťah!
V bivakovej knižke si čítame zápisky Dina a Šofa z ich spoločných zimných výjazdov do Fourchu. Naša cesta pokračuje od chatky priamo po hrebeni až na rameno Mont Maudit, takzvaný Shoulder (4361m) a ďalej až na vrchol vo výške (4465m). Druhý najvyšší vrchol v oblasti Mont Blancu. Pre dnešok sa udomácňujeme v chatke a v noci budeme pokračovať.
Bivak je pre 15 ľudí a nájdu sa tu teplé deky, takže spacáky nie sú potrebné, no my sme si ich radšej zobrali. Našli sme dokonca aj náhradnú bombu, takže nemusíme variť na našej. Večer sledujeme lavíny vo východnej stene Mauditu, v Brenve a fantasticky vysneženú stenu Grand Pilier d´Angle. Podmienky vyzerajú naozaj veľkolepo, no lezcov nikde. Sme tu sami.
V noci o druhej zvoní budík a my vyrážame. Kuffner arete, alebo aj Frontier ridge, vyliezli už v roku 1887 (Kuffner, Burgener, Furrer) a jeho hlavné ťažkosti spočívajú v snehových podmienkach a nadmorskej výške, i keď nájde sa tu aj jedno-dve skalné miesta s klasifikáciou 4c (IV). Preliezame prvé skalné vežičky a pokračujeme cez snehový výšvih až pod Pointe de´l Androsance. Úzky snehový hrebeň s prevejmi vo výške 4000 m.n.m. lezieme opatrne, no stíhame si vychutnať aj výhľady na nočnú Aostu. Kľúčové miesto je delikátna špárka, v ktorej sa dá liezť na sokolíka, no s mačkami na nohách to nie je nič príjemné. S východnom Slnka sa dostávame na vrchol Mont Maudit Shoulder (4361m) a pokračujeme na hlavný vrchol. Preklopili sme sa na chamonixskú stranu odkiaľ fučí brutálný vietor a pod nohami sa robia dosky. Vrchol si tentokrát musíme odpustiť a namiesto traverzovania strmého svahu sa púšťame dole na normálnu zostupovú cestu do Col Maudit a na Mont Blanc du Tacul. V sedle s nami lomcuje vietor, je 7 hodín ráno a nikde ani stopy. V čerstvom snehu dokonca prešlapávame, bežne vychodenú, stopu z Taculu na chatu Cosmique. O deviatej sme na ľadovci pod chatou no nezdržujeme sa a kým nie je ešte sneh roztopený, pokračujeme cez Vallé Blanche naspäť k nášmu stanu, do ktorého sa zvalíme na obed okolo dvanástej. Na hrebeni odkiaľ sme sa práve vrátili silný vietor robí obrovské snehové zástavy. Predpoveď: „strong wind, high up!“ sa potvrdila do bodky. Balíme stan a odchádzame naspäť na Torino.

Dve pekné klasické túry za nami a ďalšia pekná miniperiódka s pekným počasím pred nami. Tak rýchlo oddýchnuť a naspäť do hôr!

Text: Maroš