Grand Cap!

O Sole Mio

Vyliezť na Veľkého Kapucína, bol sen, ktorý som v sebe nosil, odkedy som prvýkrát otvoril knihu s horolezeckou tematikou. Úžasná, bezmála, 400 metrová veža s hladkými stenami, strmými kútmi a fantastickými špárami, sfarbenými do oranžova.
Pôsobí tak nedobytne a zároveň vyzývavo...

Až tento rok mi to konečne vyšlo. 6 letná sezóna v Chamonix a ja som sa mohol radostne rozhliadnuť z vysnívaného vrcholu Grand Capucin. Možno by to nemuselo trvať až tak dlho, no pekelne mi záležalo na štýle akým to urobím. Že to prvýkrát musí byť samostatná línia, teda žiadny variant ani kombinácia, a že to musí byť voľne na OS. To sú veci, na ktorých mi veľmi záležalo, no zároveň ma aj strašne limitovali.
Možno to je hlúpe, neviem, ja som to tak jednoducho chcel...
Ktorú z ciest si vybrať? Najväčšie klasika Voie Bonatti je za 7a+ ešte k tomu so starými skobami. To na OS reálne nevidím. Krásne a priame L´Echo des Alpages tiež 7a+, ale je to „iba“ kombinácia viacerých ciest, takže nič... De fil en aiguille (8a), Voie Petit (8b), zabudni... Potom prichádzali do úvahy cesty vo fantastickej skale (Voyage selon Gulliver, L´Elixir d´Astaroth, či Directe des Capucines), no všetky majú jednu chybičku krásy. V každej z nich je minimálne jedna dĺžka A0...
Zostáva teda jediná možnosť a to, pozrieť sa viacej doľava. Sú tu totiž dve ľahšie cesty, ktoré síce nie sú priamo v centre východnej steny, čo im značne uberá na pôvabe, no budem sa musieť uspokojiť aj s jej južným okrajom...
Prvou z nich je Voie des Suisses 6a A0, no opäť lezitelná voľne iba ak to skombinujete s Huberovým variantom za 6b. To už nie je celkom ono.
A konečne O Sole Mio. Parádna samostatná línia v super skale s najťažšou dĺžkou 6b+.
Toto musí byť tá pravá!

A aj bola... Nezačnem teraz opisovať priebeh lezenia, jednotlivé dĺžky a ani pocity na vrchole. Myšlienky sa mi totiž zlievajú do jednej. BOMBA!

Grand Capucin mi úplne učaroval, tak som sa rozhodol, že mu venujem jeden samostatný článok a trošku Vám priblížim akože to vlastne na tom legendárnom Kapucíne vyzerá...

V juhovýchodnej stene, vedie dokopy iba 13 samostatných ciest, z ktorých sú voľne vylezené iba 4! Samozrejme nájde sa tu množstvo kombinácií a variantov, či už voľných, alebo hákovačiek, ktoré dvíhajú počet možností ako sa touto stenou dostať na vrchol, na číslo 20...

Začnem teda tými štyrmi samostatnými a voľnými cestami, ktoré tu „špárychtivý“ lezec môže nájsť. Najľahšou z nich je O Sole Mio 6b+,ED. Vedie južným pilierom a ku skalnej dĺžke tejto nádhernej cesty (350 metrov), treba pripočítať ešte úvodných 100 snehovo-lokrových metrov. Cestu vytvorila v roku 1984 legendárna dvojica Piola/Steiner, takže zainteresovaný už asi tušia o aké lezenie sa jedná... Druhá, ale vlastne prvá cesta v celej stene, pretože Walter Bonatti a Luciano Ghigo ju vytvorili už v roku 1951, je Voie Bonatti 7a+,ED. 450 metrov totálnej klasiky, akože traverzy, skoby, previsy a tak... Musím sa priznať, že o veľa OS prelezoch som zatiaľ nepočul, ale možno som len slabo počúval. S treťou a štvrtou sa nebudeme veľmi zdržiavať, pretože De fil en aiguille 8a,ABO-, aj Voie Petit 8b,ABO je iba pre tých, ktorých nebaví lezenie, ale trénovanie...

Budem pokračovať s tým „voľnomyšlienkarstvom“ a nasledujúce dve cesty, ktoré vyberám sú síce „iba“ kombinácie a variácie, ale krásne! Najskôr L´Echo des Alpages 7a+,ED+. Možno že aj najkrajšia a najdokonalejšia línia v celej stene, ktorá voľným lezením kombinuje 3 už existujúce cesty. Ale určite stojí za to! Na štandoch sú nity a zlaňovanie ňou je úplne luxusné. A teraz nešťastná Voie des Suisses. Voľne to ide v kombinácii cez Huber variant 6b,TD, ktorý však týmto spôsobom takmer nikto nelezie a radšej to skombinujú s dolezom cesty O Sole Mio. Jedná sa tak vôbec o najľahšiu možnosť ako vyliezť na Grand Cap. Pekné lezenie v kútoch a špárkach do 6a, špatí len kopa horských vodcov, ktorí ňou dennodenne ťahajú svojich „neskutočne technicky vybavených“ klientov, ktorých keď tu stretnete určite nebudete mať z výstupu radosť. Ale ja viem, z našej radosti sa miestni vodcovia nenajedia...

Musím ešte pridať cesty s onou malou chybičkou krásy, ale s úplne neskutočnou skalou a brutálnym lezením. Directe des Capucines 6c+,A0,ED+, Voyage selon Gulliver 7a,A0,ED+, L´Elixir d´Astaroth 7a+,A0,ED+. Väčšinou sa jedná o kyvadlové traverzy, kvalitné špárové lezenie a fakt super skalu!
Jeden bonbónik je aj kombinácia Tripple direct/Panoramix 7c,A0,ABO- s luxusnou strechovitou špárou v hornej časti.

A na záver niečo pre tých, ktorí si radi pomôžu, ako vedia. Miestne hákovačky. Úplne prvou bola samozrejme Voie Bonatti V,A2, hádam ste si nemysleli, že to pred 60-timi rokmi vyliezli voľne... Postupne pribudla Voie Lecco VI,A2 a mnoho ďalších (Flagrant Deliré 6b,A3, Poeticomania 7a+,A2....), ale tejto disciplíne sa snažím vyhýbať, takže veľa o tom neviem.

A toto všetko radí celú (JV) stenu Grand Capucina, medzi tie najkrajšie alpské steny vôbec!

...jáááj ešte som zabudol. Ak je Grand Cap zasnežený, mokrý, preplnený, alebo sa chcete niekde rozliezť prípadne doliezť, je tu kopec okolitých vežičiek so skvelými špárovými cestami a dosť podobnou skalou. S Katkou sme si vybrali na Chandellu Voie Bonatti/Tabou 6b+,TD+,150 metrov, ktorá má kľúčovú dĺžku jemnú šupinu a jasné, že Katka si s ňou hravo poradila. A zaliezli sme si jeden pekný deň aj v stene Pointe Lachenal, ďalšiu megaklasiku Voie Contamine 6b+,TD,250 metrov, čo sú tiež fajne lupene a lupienky....

Text: Maroš