Vallais

Petit Clocher du Portalet

Pomaly sa blíži záver nášho výletu. Od Zillertalu, cez Chamonix a Courmayeur až po Valle del Orco sme toho videli, zažili, vyliezli a aj nevyliezli celkom dosť.
Bol to super mesiac. Že stále kydalo? No a čo. Objavili sme nové miesta, liezli v stenách, ktoré sme doteraz nepoznali a čo je hlavné, spolu s Katkou sme prežili krásne chvíle v milovaných horách. A to by som nevymenil ani za tú najväčšiu stenu na svete...
Plánov bolo veľa, niečo vyšlo a niečo nie. Liezli sme koľko sa dalo, niekedy dokonca aj na úkor počasia, kedy si domáci len klopkali na čelo. Naučili sme sa veľa nových vecí a ja verím, že sme zase o krok bližšie k stenám ako Brenva, d´Angle, či Freney. Že sme o krok bližšie k stenám, o ktorých snívame už dlhé roky.
Že sme zase o krok bližšie k Mont Blancu...

Dedinka Champex leží v krásnom horskom prostredí vo švajčiarskej oblasti Vallais. Možno by sa dalo povedať, že je to po francúzskom Chamonix a talianskom Courmayeuri "tretia" strana Mont Blancu. Väčšina ľudí ju pozná ako ideálnu zimnú destináciu, pretože tadiaľto vedie jedna etapa slávnej skialpinistickej Haute route. Kto by tu však čakal hladkú yosemitskú žulu a strmé chamonixské špáry?
Presne také sú totiž steny miestneho monolitu- Petit Clocher du Portalet.

Prístup je jednoduchý. Zo Champex treba skombinovať lanovku s príjemnou 2-hodinovou prechádzkou na chatu Orny a z nej druhý deň ráno ešte hodinka ľahkej chôdze priamo pod stenu. Mačky a čakany pokojne nechajte dole, ide sa po suti a po morénach.
Výbava je tiež jednoduchá. Friendy všetkých veľkosti a hlavne čo najviac. Na štandoch sú nity, niekde dokonca aj v dĺžkach, ale skalkárčinu rozhodne nečakajte. Cesty majú od 5 do 7 dĺžok a dajú sa stihnúť aj dve za deň. Sprievodca je na chate, ale línie sú krásne a jasné, niet sa kde stratiť....
Clocher je kus brutálnej skaly, ktorá je čo sa kvality týka, úplne v pohode porovnateľná aj s El Capitanom v Yosemite Valley. Samozrejme, že čo sa výšky týka, tak nie... To len aby nedošlo k nedorozumeniu. Hlavne cesty v severnej a východnej stene podľa mňa spĺňajú aj tie najtvrdšie kritéria všetkých špárových nadšencov. Ciest je tu okolo 10 a klasifikácia je od 6b do 8a, no treba rátať s tým, že už v tom 6b sa dá poriadne nakúpiť a zodrať. Južná stena je trošku príjemnejšia a odistenejšia. Nachádza sa v nej 5 ciest, najľahšia je za 6b+ a najťažšia za 7b. Všehovšudy, teda vedie na Clocher 15 ciest a ešte raz zopakujem, že všetko sú to nenormálne špáry!
Ak by ste náhodou niekedy plánovali navštíviť legendárne Yosemity, moja rada znie: strávte aspoň jeden špárový týždeň vo Valle del Orco a pridajte k tomu ešte zopár dní na Clocheri. Možno tam potom vyleziete aj nejakú 5.10...
Pravdou je, že toto sú dve európske žulové oblasti, ktoré sa na ťažké yosemitské lezenie aspoň trochu podobajú a nie sú až tak hrozne ďaleko...

Na vrchol Petit Clocher du Portalet dopadajú veľké snehové vločky. Nevadí nám to. Po búrke v stene Wieglwand v Zillertali, po snehovej metelici tesne pod vrcholom Aiguille du Moine, po nepríjemnej hmle niekde na ľadovci Géant a po víchrici na zostupe z Kuffner arete, sme si už celkom zvykli. Zvykli sme si a musíme ísť domov. Možno by sme teraz brali ešte jeden daždivý mesiac, namiesto cesty domov. Možno by nám už nevadilo ani blato na parkovisku, či mokrý stan. Možno by sme už v najťažších dĺžkach na Kapucíne nenadávali, že nám je zima na prsty. Len keby sme mohli zostať...
Nič sa nedá robiť, odchádzame. Ale jedno je isté. Vrátime sa!!!

Na záver by som rád poďakoval tým, ktorí nám tento krásny výlet umožnili a Gastonovi Rébuffatovi za jeho neúnavné rady z knihy 100 Finest Routes (Mont Blanc Massif), ktorou cestou a na aký štít sa vydať a čo tam očakávať...

Text: Maroš