Tenkrát v Ráji

Příhrazy

Vzduchom zavanula vôňa piesku a pod skalami sa rozhoreli prvé táboráky. Je tu jar a niektoré skalné mestá už otvorili svoje brány. Špáry čakajú po dlhej zime na prvé ustráchané pohľady a steny na prvé jemné dotyky. V komínoch sa ozýva cvengot karabín a z vršku veží kde-tu začuť vrzgot otvárajúcich sa vrcholových krabičiek. V hospodách je opäť poriadne rušno a štrngot pohárov zaniká vo zvuku gitár. Začala sa ďalšia sezóna, sezóna plná dobrodružstiev, drám a sezóna plná splnených snov. Sezóna plná pieskov...

Příhrazy. Malá dedinka niekde v Českom ráji. 10 domov, 20 chatiek, jedna krčma, autokemping a „koupalište“, ktoré má časy svojej najväčšej slávy zrejme dávno za sebou. No a samozrejme skaly. Ale nie len tak hocijaké. Vysoké, štíhle veže, vyfrézované špáry a „ementálové“ stienky. Čo viac by si niekto s diagnózou „Pískař“ mohol priať...

Příhrazy sa ukázali na úvod sezóny ako ideálna voľba. Hneď prvý deň sme nabehli do skál ako deti do cukrárne a v perfektnom počasí sme si vychutnali zopár absolútnych lahôdok. Boli špáry, boli stienky, boli päťky a boli aj osmičky. Boli spotené prsty, boli rozklepané kolená a boli aj prvé škrabance. Bolo všetko ako sa na prvý jarný deň v skalách sluší a patrí. Od Šikmej veže po Měsíční sa nám podarilo vyliezť zo 10 ciest a spokojne sme večer zaparkovali v ubytovni „Pod Kaštany“ za 150 kč na osobu.

Piatok sa niesol v znamení veľkých klasík. Po rozleze v peknej kútovej špáre na Bludište, sme sa presunuli pod miestnu dominantu, ktorá nesie názov Kobyla. Jedna z najkrajších a najlákavejších veží, aké som kedy videl. Dokonalá hračka prírody...

...nemá sestru v žádných pískovcových skalách světa. Ze všech stran převislá, zdola až nahoru, okolo ní skupinka cizokrajných borovic s dlouhým, hebkým jehličím.
„O tom se říká, že je to nelezitelné. Ale není to pravda. Taky to jednou někdo musí vylézt.“

Nastupujeme do traverzu Nemeckej cesty. Klasická sedmička. Najľahšia možnosť ako vyliezť na vršok Kobyly. V roku 1937 ju preliezla dvojica Kauschka-Rosler spoločne s domácimi Jedličkom a Baušem. Na južnej hrane osadili až 5 kruhov, čo bolo na tú dobu naozaj veľa, ale aj to svedčí o jej náročnosti. Preliezam úvodný traverz po veľkých dierach. Koľko lezcov v ňom už vypadlo a narazilo o predskalie. Koľko pokusov bolo potrebných na jeho prvé prelezenie... Ocitám sa na krásnej „čipkovanej“ hrane. Ďalej pokračuje vzdušné lezenie, mierne do previsu po veľkých i menších kyzoch. Záverečné stavanie sa dnes oblieza miernym traverzom a vrcholový rajbas je už naozaj iba za odmenu. Kobyla!

...toho horkého červencového dne v roce 1939 se na ní odohrala tato vzrušená diskuse:
„Já bych kluka přerazila, kdyby byl můj!“
„Hoši pojďte dolů, vždyť spadnete. Pomyslete na maminku, co by tomu chudák řekla, kdyby vás viděla!“
Joska visel s Fifanem u prvního kruhu na Kobyle, nalepeni na skále jako rorýsi. Podívali se dolů na skalní vyhlídku. Byla to stará paní, kterou viděli v pensionu v Příhrazech, celá bledá a úpřimně ustrašená.
„Nebojte se paní, maminka taky leze!“

O dva roky neskôr ako vznikla Nemecká cesta si traja kamaráti: Joska Smítko, Ladislav (Fifan) Vodháněl a Vladimir (Chroust) Procházka, povedali že Kobyla si zaslúži ešte jednu cestu. A tak vznikla neuveriteľná línia v prostriedku východnej steny. Hladkú spodnú časť, strieda úžasná hrdzavá chytovatá vrcholová stienka. Cesta dostala pôvodne názov „Chroustova“, keďže jeden z kamarátov si pri prvom pokuse zlomil ruku a nemohol ďalej pokračovať v prvovýstupe. Postupne sa však zaužíval názov Česká cesta. Jedná sa o perfektné voľné osmičkové lezenie opäť s 5-timi kruhmi a musím sa priznať, že je to možno najkrajšia cesta, akú som na piesku zatiaľ liezol.

... „Podívejte pane učiteli, tamhle trošičku vpravo nahoru, nad tím převisem, tam jako by byl chyt a nemluvte neslušná slova, co by tomu řekla vaše druhá bé, trochu víc nahoru, ještě kousek, no jen se natáhni, neboj se, já tě držím! Ještě čtvrt metru, tam, no už to máš! Jaké to je?“
„Nejlepší chyt v Československu,“ zasupěl Chroust.
„V protektorátě,“opravil ho Fifan a Chroust pronesl další neslušné slovo...

Presúvame sa pod krásnu hladkú špáru. Širočina, o ktorej sa mi sníva už dlho. 40 metrov tvrdej roboty, jeden kruh dvoje hodinky. Smítkova spára na Rakev!

... „Tak hoši, tady máte klasickou spáru! Hladká jako vyměřená olovnicí, beží odspodu až k vrcholu. Zkuste si to!“ Nejvýš se dostal Fifan, něco přes metr. Chroust vyskoušel vnitřek spáry pravou rukou, pak levou a pokrčil rameny. Ten zrzavý to zkusil sokolíkem. Spadl ze dvou metrů. Zkusil to znova. „To nejde, tady nikdo nikdy nevyleze,“ prohlásil...

Hneď prvé metre mi dávajú jasne najavo, že to bude presne také ako som očakával. V hlave som si premietal rozhovor s Dinom, pred pár rokmi na Maníne. „V Českom ráji je širočina, kruh asi v 15 metroch a z vrchu je to na zem. Kto to vylezie na OS bude skutočný bombardér.“ Kruh sa priblížil celkom rýchlo. Tesne pod ním som sa zasekol do špáry a dalo sa chvíľu vyfúknuť. Cvakol som a vybral som sa na dobrodružnú cestu k vrcholu. Nad kruhom to bolo najťažšie, 5 metrov takej echt širočiny. Povedal som si, že od istého momentu sa už nebudem pozerať dole. Aj tak tam nie je nič zaujímavé. Našťastie sa vyššie špára rozšírila a dalo sa vliezť dnu. Zachránený! A ako bonus som mal na vežičke Hore zdar! Čo znamená, prvú tohtoročnú návštevu a zápis do vrcholovky. Nič viac si niekto s diagnózou „Pískař“ ani nemôže priať.

... „to je přece Joska! A co to má s nohou? Nějaké podkolenky. Nosil přece vždycky takové hnusné potrhané kamaše!“ Joska neměl podkolenky. Měl holeně samou krev a tvářil se hrdě a nepřístupně. Teprv když ho míjeli, hodil po Oťasovi rychlým pohledem a utrousil:
„Tak Rakev je už hotová, s jedním kruhem!“

V sobotu si opäť vychutnávame krásne lezenie v krásnych cestách. Večer príjemný výlet zakončujeme v hospode so živou country hudbou a mariášom.
Piesok je jednoducho super!

Úryvky sú z knihy Kamarád ze skal

Text: Maroš