Zážitky z letných Tatier

Lomničák, Dračí a Velický zub

Prvá túra tohto leta bola neplánovane viac lezecká než bol pôvodný zámer. Jeden z mojich zverencov v krúžku, Peťo Škula (16-ročný), ma už rok lámal na túru na Lomničák. Pôvodný zámer bol ísť s vodcom normálku s jeho kamarátmi, ja by som bol „pedagogický“ dozor. Nakoniec sa partia rozpadla a ja som Peťa nechcel nechať čakať ďalší rok a zobral som ho na regulárnu horolezeckú túru na vysnívaný kopec. Po zvážení viacerých možností padlo rozhodnutie ísť hranou západnej steny, ktorú prvý preliezol pán Birkenmajer.
V poslednej dobe som sa vzhľadom na nedostatok času začal pohrávať s myšlienkou horského podnikania v „alpskom“ štýle. Prísť, vyliezť a ísť domov. Prespať niekde pod kopcom za malé peniaze, skoro ráno vyraziť, dať túru v jednom ťahu a večer byť doma. Výzvou bolo hlavne mať všetko zo sebou a mať to ako limitujúci prvok. Teraz sa naskytla možnosť vyskúšať si tento štýl podnikania v horách. Predpoveď bola dobrá, nakoniec bolo počasie super, tak sme vyrazili vo dvojici vlakom do Hohe. Moja slabšia kondícia mi velila po vystúpení v Lomnici šetriť silami, ale keď som videl cenu lístka na Skalnaté tak ma presun lanovkou prešiel. Na Štarte som zmenil názor, našťastie, keď som videl tú planinu bez lesa tak mi nebolo ľúto 10€ za lístok. V duchu lacného nocľahu som po vystúpení na Skalnatom plese riešil túto otázku, po pokuse na „chate“ Encián za 17€ sme zvolili ubytovanie pri kabínke na Lomničák. Večer sme zaľahli skoro a ráno sme vítali slniečko na lavičkách vedľa reštaurácie. Najprv som chcel šetriť sily a ísť do sedla sedačkou, lanovkári mojej myšlienke ísť mimo oficiálnej prevádzky príliš naklonený neboli tak sme si dali batohy na plecia a použili „kyvadlovú“ dopravu do sedla. Nad sedlom sme si našli miesto kde som prebalil batoh, a po krátkom oddychu sme vyrazili za dobrodružstvom. Dobrodružstvu to vydržalo do 9:00 keď sa sedačkou privalili do sedla masy turistov a namierili si to do kopca. Našťastie to boli všetko vodcovia a klienti a na našej hrane sme mali kľud až na vršok. Pre Peťa to bol zážitok z horolezeckého vnímania túry, obtiažnosť (IV) nehrala rolu. Podstatný bol výsledok a pre ten pocit hore to robíme. Lezenia s lanom bolo pomerne málo, cca 90 metrov, inak sme išli súčasne. Všetko nám klaplo ako malo a po krátkom oddychu na vrchole plnom turistov sme nabrali kurz dole do Lomnice aby sme stihli vláčik do Popradu. Bolo to zaujímavé v pokluse obiehať lezcov na chodníku zo sedla na Skalnaté pleso. Všetko sa podarilo a táto túra ma presvedčila že sa týmto spôsobom podnikať dá.

Na ďalšej túre som sa znovu nechtiac presvedčil že sa to dá. Meteorológovia hlásili ďalšiu periódu horúceho počasia a moje plány boli dané už skôr, oslavou kamarátovej 30-ky na chatke v Bielovodskej doline. Nakoniec to bolo úplne inak a na oslavu som nestihol prísť(pracovné povinnosti) a zostal čas len na jednu túru. Karol a Iva už boli v Tatrách a dohodli sme sa že skúsime dať Korunu Vysokej, nie normálkou ale pekne po hrebeni Dračieho štítu a potom na oba vrcholy Vysokej a Ťažký štít. To bol plán, akurát mal pár chybičiek ktoré boli dôležité v konečnom účtovaní. Prvá bola čas nástupu na túru, prišiel som o 8:20 na Štrbské pleso (druhá chyba, vzdialenosť) a kým sme sa dostali na nástup bol obed. Mali sme šťastie, chytili sme deň bez búrky a mohli sme liezť bez obáv že budeme na hrebeni robiť bleskozvody. Lezenie po hrebeni bolo pekné exponované, a tiež pomerne dlhé, nečakal som že natiahnem 5 dĺžok a budeme sa poctivo istiť na trojkovom hrebeni. Dobrá skúsenosť, trochu sa nám lezenie natiahlo a keď už sme boli na dosah Vysokej, museli sme sa s ťažkým srdcom rozhodnúť pre zostup. Čakalo nás nekonečné suťovisko v Zlomiskách a hlásila sa aj únava. Nakoniec bolo dobré že sme sa rozhodli ísť dole, na Štrbské pleso sme sa dotrmácali po 12-tich hodinách totálne unavení. Ja som ešte chytal mikrospánky na asfaltke z Popradského, začal sa prejavovať nedostatok spánku z noci keď som cestoval. Na druhý deň sme sa len pobalili a išli domov, únava bola po túre veľká a aj škody na technike boli značné (moje krvavé otlaky na pätách). S Karolom sme sa zhodli, že dáme pokus vo dvojici a z bližšia. Vzdialenosť zo Štrbského plesa sa ukázala ako podstatná na to aby sme v pohode vyliezli všetky vrcholy na jeden záťah.

Tieto dve túry boli pre mňa ďalším krokom v horskom podnikaní, presvedčil som sa že sa dá zvládnuť túra aj v krátkom čase akurát je úspešnosť podmienená dobrou logistikou a kondíciou. Na oboch musím popracovať a keď príde čas znovu otestujem „alpský“ štýl.
Karol a Ivana, mali na tomto výjazde premiéru na Tatranskej žule. Deň pred pokusom o korunu Vysokej si ešte vyliezli novú cestu na Velický zub. Cesta bola až príliš odistená na Tatranské pomery. Dĺžky do 30 m a veľa borhákov. Niektoré dĺžky spojili do jednej a nepoužili ani vlastné istenie, aj keď popis ho doporučuje.
Konštatovali, že najťažší bol nástup pod stenu v úmornej horúčave.

Suma sumárum:
Lomnický štít, hrana Lomnice IV , Vlado a Peťo
Koruna Vysokej, vylezený dračí štít hrebeňom III, Vlado, Karol, Iva
Velický zub, Jubilejná IV, Karol a Iva

Hore zdar!
Vlado