Teplické legendy

Časť II.

Chrámové steny alebo aj Chrámovky. Perla teplických skál. Keď pred mnohými rokmi obrovské, rozbúrené more rozhodovalo o svojej budúcnosti, určite už vtedy myslelo aj na nás- horolezcov. Morské vlny, zamrzli v čase a v ich príkrych stenách vietor vymodeloval tie najkrajšie chyty na celom svete. K dokonalosti chýbalo jediné. Aby prišli ľudia a dali tomu všetkému dušu. Vystriedali sa celé generácie a každá zanechala to svoje. Prvých lákali tmavé a temné komíny. Potom nasledovali jemné dotyky so stenami. Tí ďalší sa s odvahou pustili do hrán a previsov. Po nich zase prišli možno tí menej zásadoví a asi aj trochu menej odvážni, ale v ich cestách by ste chyty darmo hľadali, dokonca aj s lupou...
Skrátka a jasne, vznikli teplické legendy!

Už v 50-tych rokoch vyliezol Manfred Rudolf so spolulezcami niekoľko desivých dlhočizných komínov (IV). Prvú vážnejšiu stenovú cestu, vytvorila silná dvojica Flegl-Studnička v roku 1959 a nazvali ju Vzpomínková (VIIa). Začiatkom 60-tych rokov sa lezci pustili aj do „posledných“ logických špárových smerov a vznikli tak klasiky ako Kútová spára (VI), či Chrámová spára (VIIb). Až v roku 1962 prišiel Herbert Richter a veľkým štýlom urobil najťažšiu a najodvážnejšiu cestu tej doby. Muší cesta (VIIIa) má viac než 60 metrov a „chabé“ dva kruhy! Hodiť v nej 30-metrovú držku nie je vôbec žiadny problém, jednu som dokonca videl na vlastné oči... Chrámovkám sa nevyhla ani adršpašská legenda Jaroslav Krecbach, keď v roku 1969 vyliezol Stříbrnú hranu (VIIIb).
Konečne rok 1977 a legenda azda najväčšia. Kalamárka (VIIIb), vrchol pieskovcového majstrovstva! A ak ste to náhodou nevedeli, pod jej vznikom je veľkými písmenami podpísaný Slovák, konkrétne Igor Koller. Spolu s Miroslavom Bénom otvorili veľkolepú líniu, do ktorej sa neodvážila pustiť ani vtedajšia špička. Ja si dovolím tvrdiť, že to bola cesta prelomová. Ťažká, vzdušná, odvážna a krásna! Vznikli po nej samozrejme ešte ťažšie (Notre Dame IXb), vzdušnejšie (Luftwaffe VIIIc), odvážnejšie (Klekání Xa) a asi aj krajšie (Tsunami Xb), ale Kalamárka je len jedna! A je „naša“...

Chrámové steny- Kalamárka (VIIIb) voľne VIIIc
(úryvok z perfektného článku, ktorý Igor svojho času o prvovýstupe napísal)
...Koruna, Koráb s Bojogénesom, ako luk previsnutá hrana, ktorou začínajú Chrámové steny, Chrámová špára, Muší cesta a vpravo od nej hrana. Hrana, v ktorú dúfam, že sa mi v jej rímsach, bielych previsoch a tmavých žliabkoch, splní sen. Hrana, ktorá volá po ceste a zároveň ťa upozorňuje, tadiaľto neprelezieš! Láka ťa svojou členitosťou v dolnej časti a hneď odpudzuje previsnutými pupkami. Žasneš nad jej architektúrou a bojazlivo pozeráš do vyhladených žliabkov na jej konci. A hlavne si tu malý, maličký človiečik pri tejto mohutnej hrane, ktorá ťa prevyšuje svojím vekom a výškou...
„Co se s tím tolik sereš?“ volá Miro. Asi ma chce vyhecovať k zvýšenej aktivite. Ale mňa neznervózni a nepopoženie. Tu platí len jedno, len pomaly, opatrne a na výdrž. Siaham do rímsy vpravo od hrany. Načahujem sa do ďalšej. Ale kdeže, do tej nikdy nedočiahneš! Čistím kartáčom rajbunkové stupy, pre ľavú ruku je určený oblý chyt, pre pravú dierka na jeden prst. Teraz krok. A rýchlo žaby do hlbokej rímsy. „Už aby som si dal aj istenie,“ hovorím si, „ale čo v týchto oblinách?“ Traverzujem po pekných stupoch doľava na hranu. A hľa, perfektné hodiny! To sa mi páči, hranka moja...

Kalamárka bola pre mňa neopísateľný zážitok. Celkom jasne si pamätám ako som pred pár rokmi na domácom Sitne s rozklepanými kolenami cvakal zlaňák cesty Ľudia by ani nepovedali (VII+). Adrenalín striekal ušami a radosť bola obrovská. Už vtedy som si predstavoval, že leziem Kalamárku. Už vtedy som v podvedomí trénoval na túto legendárnu hranu. Áno tie cesty sa zdajú byť neporovnateľné. Jedna je mierne previsnutá stienka na andezitových skalkách a tá druhá zase vzdušná pieskovcová hrana. A predsa! Obe cesty sú výzvy! V oboch cestách človek toho zažije oveľa viac ako bohapustú atletiku. A ja som rád, že takéto cesty máme aj u nás doma! Som na to hrdý! A vďačím im za veľa...

Koráb- Bojogénes (VIIIc)
(úryvok z Igorovho článku)
Ale potom stojíme na Chrámovom námestí a to čo vidíme nám skutočne vyráža dych. Takmer povesťami opradený Bojogénes! Krecbachova cesta, ktorá už deväť rokov nemá priestup. Veľké bruchaté previsy,v ktorých majú byť oblé chyty, historická slučka, ktorá chytila dlhý pád nemeckého lezca. Spústa neúspešných pokusov pieskárských majstrov. A tá dlhá štreka k druhému kruhu, vraj sa tam nedá nič založiť na istenie. Naháňa to strach.
„No čo, v najhoršom zlaníme z prvého kruhu. Nebudeme ani prví, ani poslední.“ Gustáv nám požičiava dobré lano so slovami: „Chlapci jak to uděláte, přestávám lézt.“
Naväzujeme sa, snažíme sa chytiť dych, ktorý nám chýba aj v ľahkom teréne. Psychická záťaž je obrovská, stíska nám hrudník a na nohy viaže olovené závažie. Andrej ako vždy s prilbou na hlave, lezie k prvému kruhu.
„Nač mají přilby?“
„No ti tam jdou najisto létat,“ ozýva sa odpoveď z vrcholu Koruny.

Veru zalietal som si tam skoro aj ja a verte mi, že spod druhého kruhu by to už nebola vôbec žiadna sranda. Nepríjemné lezenie do previsu po oblinách, takže človek netuší kedy ho otvorí a poletí do údolia. Navyše vás cesta stále drží v napätí a až po vrchol neviete, či ďalšia oblina nebude až príliš oblá... A tá záverečná širočina, to je teda niečo! Kvôli nej sa tam oplatí doliezť.

Fantastické lezenie, dokonalý piesok, neuveriteľné zážitky ale hlavne skutočné legendy!
Také sú Chrámovky!
Také sú Teplice!

Vylezené cesty v Tepliciach:
Chrámovky- Kalamárka (VIIIc) OS
Koráb- Bojogénes (VIIIc) AF (1x štand)
Chrámovky- Muší cesta (VIIIa) AF (1x štand)
Lahvičky- Muší spára (VIIIb) OS
Žezlo- Údolní (VIIIa) AF (2x štand)
Martinské stěny- Stroboskop (VIIIc) FL
Feťácká- Heroin (VIIIc) FL
Chrámovky- Perníková chaloupka (VIIIb) OS
Kanec- Vepřové hody (VIIIb) AF
Horní stěny- Trětí vzadu (VIIa) OS
Kanec- Stará cesta (V) OS