Tatranské Chamonix

Storočné podmienky??

Akosi dlho mi tento rok trvalo, kým som sám seba presvedčil, že sa mi naozaj chce do tatranskej zimy. Dokonca ani správičky, že kde-tu natiekol nejaký ľadík ma veľmi nevzrušovali. Spomienky na dokonalé leto v Chamonix a plánovanie blížiacej sa Patagónie, odsúvalo tie naše Tatričky trochu nabok. No ale čo by to bolo za zimu bez tatranskej zimy?
A tak som sa do toho deň pred Vianocami predsa len pustil.
No a treba povedať, že presne v hodine dvanástej!
To, čo sa tento rok koncom decembra a začiatkom januára udialo v našich veľhorách, by sa možno trochu zveličene dalo nazvať, storočnými podmienkami.
Neskutočné! Úplná bomba!
Človek sa sem-tam prebudil v nejakom žliabku, či kuloáriku a nechcel veriť tomu, že nie je v Chamonix. Piskľavý firn, parádne ľadíky a v dolinách betón. Dokonca aj na severe! S chalanmi sme si vymieňali info o podmienkach ako hokejové kartičky (díky Janko, Lukáš!) a striedali sme sa v cestách ako na bežiacom páse. Čo k tomu viac dodať?
Jednoducho tatranské Chamonix!

Lomnický štít (JV stena)- Cesta Komarnických (III/WI 3)
Lomničák/Kežmarák- Vidlový hrebeň (V)
Všetko sme to odštartovali s Lukášom poriadne dlhým dňom v Skalnatej doline. Lukáš tu už druhý týždeň šantil a vymetal jeden žliabok za druhým, niektoré dokonca aj na lyžiach, čo ma presvedčilo, že podmienky sú naozaj ideálne. V príjemnom jarnom počasí sme celkom rýchlo vybehli krásnu ľadovú líniu bratov Komarnických, chvíľu posedeli v krčme u Deda a pokračovali Vidlovým hrebeňom až na Kežmarák. Jarné počasie sa však medzičasom zmenilo na patagónsku víchricu a celé to nabralo akýsi dobrodružný charakter. Ale bolo to fajn a takúto túru si hocikedy znovu veľmi rád zopakujem! Po 12-tich hodinách sme pod stenou znovu obuli lyže a prášili domov na vianočnú kapustnicu...

Lomnická kopa (JZ stena)- Žľabom (III/70°)
Končistá (Z stena)- Žľabom do Kahulskej štrbiny (IV/WI 3)
Končistá (V stena)- Priečne stenou (60°)
Po Vianociach prišlo zopár „prechodových“ dní a teplomer na Skalnatom plese ukazoval +16°C!!! V snehovo-trávových žliaboch na Lomnickej kope sme si s Tónom najskôr vytrpeli hustý a vytrvalý dážď, no za odmenu sme si hneď na druhý deň v -10 stupňovom mraze užili v západnej stene Končistej totálne Chamonix. Všetko vyľadnené, sneh vržďal jedna radosť a zbrane v ňom držali ako prilepené. Jedna cesta bola málo a tak som si po zbehnutí do Batizovskej doliny doprial ešte snehovú rampu naprieč celou východnou stenou, len tak pre zábavu...

Rysy (V stena)- Žľabom (WI 3)
Potom prišla na návštevu Louisa a teda, že jej ukážem kúsok z tých našich malých Tatier. Popravde, obával som sa, že keď okoštuje pravé tatranské podmienky, odíde prvým vlakom zase naspäť domov. No nakoniec bol pravdou úplný opak! Na úvod som vybral prechádzku rannou Mengusovskou dolinou, východ Slnka na „horiacich“ Baštách, tak trochu alpsky vyzerajúcu Chatu pod Rysmi a výhľad na kráľovnú medzi tatranskými stenami- Galériu Ganku. No a do toho ešte tá megaexkluzívna lezenica vo východnej stene Rysov. Cesta, ktorú si budem pamätať ešte veľmi dlho. Áno v Chamonix takto vyzerá každý druhý kuloárik, ale na Tatry to bol fakt vysoký nadštandard. Očarená bola aj Louisa a napriek nočnej ceste vlakom a 3 hodinovému nástupu sa jej veľmi páčilo.

Prostredná Javorová veža (S stena)- Komín návratov (V-/WI 5)
Predná Javorová veža (S stena)- Pravý komín (V+/WI 5)
Malá Ľadová veža (S stena)- Žľab do Magurskej lávky (WI 3)
No, Rysy boli na úvod síce fajn, ale nebolo to, to pravé orechové- tatranské. Ďalší plán, divoký sever. Javorka! A zase to „nevyšlo“... Na 4 dni sme sa ubytovali na útulnej chatke a liezli, čo nám sily stačili. Všade samý ľad a firn, skoro by sa dalo povedať, že na naše pomery až trochu nuda. Ale to lezenie, jedna báseň! Keď som stál pod Javorovým múrom a videl všetky tie povytekané línie od Komína návratov, cez Titanku až po komíny na Prednej Javorovej veži, cítil som sa ako „Alica v krajine ľadových zázrakov“. A Louisa len nechápavo počúvala ako sa jej s Ondrom v Komíne návratov snažíme vysvetliť, že toto sú naozaj „very unusual“ podmienky. Celá cesta komplet v ľade, okrem posledných 15-tich metrov, o ktorých sa kolujú rôzne dramatické historky. Tie sme pre zmenu vyťapkali po krásnych firnových vankúšikoch, síce bez istenia, to áno, ale vôbec žiadne okopávanie a hrabličkovanie. Spodok sme liezli origoš variantom sprava, kde boli zase vytečené pekné kolmé soplíky. A ako bonbónik, cestou sme sa na 10 zlaňákov vrátili nazad do Javorky (skoby+abalaky). Ale aby to nebolo len o tom ako sme si krochkali, Ondrík schytal do gamby parádnu šupu, ktorá skončila 4 stehmi zvonka i zvnútra. Zvyšné dni sme si nadelili ešte trochu ľadovej parády v Pravom komíne a v žľabe do Magurskej lávky, ktorý je v Čiernej Javorke tak trochu v tieni slávnych Ľadových doliniek, no mňa osobne veľmi príjemne prekvapil. Krásna ľahšia túra alpského charakteru!

Malý Pyšný štít (S stena)- Puškášova cesta (VI/WI 4+)
Malý Pyšný štít (S stena)- Bailando (M6+/WI 4)
Čas odletu sa blížil no podmienky nie a nie sa pokaziť. Brnčalka je ďalšie z tatranských miest, ktoré patrí do zoznamu takzvaných „must to do!“ a to nielen vďaka super lezeniu, ale hlavne perfektnému chatárovi a ešte lepšiemu personálu! Kežmarák nám za posledné dni síce dosť dramaticky poschol, no taký malý súkromný chamonixský kútik sme si našli v severnej stene Malého Pyšného štítu. Podmienky opäť ako z rozprávky! Delikátne glazúrky v Puškášovej ceste, ktorú sme v dokonalom firne potiahli až na vrchol a štipka drytoolingu v Bailande, ktoré sme aj vďaka pekným nitovým štandom šupli za 4 hoďky.

Taaaak! Achilovky a lýtka sú síce úplne na šrot, no myslím, že ešte nikdy som si tak lezenie v Tatrách neužil ako za posledné dva týždne. A hlavne som si uvedomil jednu dôležitú vec.
Že mám tie naše malé Tatričky naozaj rád!

Text: Maroš