Veterná Patagónia

Mermoz a Guillaumet

Tak a máme to tu! Slnko a modrú oblohu, vystriedal brutálny patagónsky vetrisko, do ktorého sa na pár dní primiešal aj dážď. Teda sme vyčkávali, bouldrovali, skalkarčili a samozrejme plánovali. Konečne sme sa tu trochu zorientovali, zabývali a spoznali lezecké osadenstvo v El Chaltene. Sú tu ľudia z celého sveta. Okrem domácich Argentíncov, plno Amíkov, silní Poliaci, s ktorými záhadne vždy trafíme rovnakú krčmu, šikovná mladá Kanaďanka Brette Harrington, ktorej sme navarili poriadny guláš a otestovali sme ju na miestnych skalkách, inak keď sa nudí, sóluje jednu pecku za druhou... Perfektní amigos zo Španielska, Česi, Nemci, Rakúšania, Nóri, Fíni, Slovinci... No a samozrejme Slováci! Mišo, Smolo a príjemný párik Martin s Marianou.
A totálny bonus! Rado z Krupiny. Tak sme jeden deň sedeli, tu na konci sveta pod zastrčeným bouldrom štyria Slováci a spoza rohu sa vynoril Rado, ktorý už dva roky cestuje krížom-krážom po celej Južnej Amerike. Úplný blázon v tom najlepšom slova zmysle!

Začiatkom nášho druhého patagónskeho týždňa zahlásili neistú periódku pekného počasia a tak sme si s Ondrom povedali, že v Tatrách by sme s takou predpoveďou už dávno naliezali...
Lenže sme v Patagónii! A netrpezlivosť tu dosť bolí o čom sme sa na vlastnej koži presvedčili počas nasledujúcich 5-tich dní. Výber padol na destináciu Río Electrico a camp Piedra Negra. Inak všetkým patagónskym nováčikom vrelo odporúčam! V porovnaní s Niponinom, nástup polovičný a možností na ľahšie skalné a mixové lezenie, neúrekom.

Aguja Mermoz (V stena)- Pilar Rojo 7a+/700m
V stredu nás však zobudil vytrvalý dáždik a tak sme otrávene celý deň presedeli na zadku. Štvrtok, hviezdy ale strašný vietor. Budík zazvonil o 3:00. Ide sa! Napálili sme to rovno do tej najstrmšej suti, smer Passo Guillaumet. Asi hodinu sa tmou ozývali len nadávky a strašný rachot. Prehrabali sme sa však až na rozbitý ľadovec Piedras Blancas, ktorým sme kľučkovali pod nástup fantastického Červeného piliera. Konečne!
Pilar Rojo je krásna priama špárová línia v úžasnej skale. Prototyp dokonalej cesty! 18 dĺžok, každá jedna totálny skvost. Až v roku 1999 sa systémom brutálnych prstoviek, žabovíc a sokolíkov, prebojovala legendárna dvojica: Kurt Albert, Bernd Arnold. Mená, ktoré zaručujú kvalitu a ten najlepší lezecký zážitok. A veru zážitok to aj bol. Jeden z najväčších v živote!
Okolo siedmej sme pekne na slniečku začali ukrajovať z prvých snehových metrov so sklonom do 70 stupňov. O hodinu už bolo zatiahnuté a pasovali sme sa s prvými skalnými dĺžkami do 6a+. Potom sa pred nás postavila obrovská červená hradba, preťatá tenučkými špárkami. Dve dĺžky za 7a+, v ktorých som si aj vďaka neskutočnej zime a vetru perfektne zabojoval. Drsné žaby, na ktorých by sa dalo aj štandovať sa mixovali s neskutočnymi prstovkami a sokolíkmi. Naozaj jedno z najlepších lezení v živote! Ďalšie 3 dĺžky, v ktorých sa okrem galaktických žabovíc, skrývalo ešte jedno záludné 7a+ si zase vychutnal Ondro. Od police v strede steny nám však z toho vetra začalo strašidelne dochádzať a mestami padali aj návrhy na zlaňak... 6b+ a 6c sa zmenilo na ťažký skalkársky boj a možno aj zopár životných onsajtov. Až prišla predposledná ťažšia dĺžka za 6c a pračudesný trojmetrový traverz v rajbase cez jeden nit. Úplne hladučká skala bez jediného chytíku. Čistý Arnoldov rukopis... Ondro asi 10 minút sedel v nite, krútil hlavou a snažil sa rozmraziť si prsty. Napokon našiel dve-tri vlnky a dĺžku na PP preliezol. Škoda, OS nám doslova vyfúklo pomedzi prsty a celkom nás to na chvíľu aj nasralo, no potom sme sa zahľadeli na záverečnú vyľadnenú špáru a bolo jasno. To nedáme!!!
15 metrov ľadu a vody v sokolíku za 7a ešte nikomu prelez neuľahčilo, no Ondro zase raz ukázal, že sú "lezci" a Lezci! Vyhákoval, odházal ľad a totálne mokré vyliezol! Už len doplním že v počasí, v akom by sme už aj v Tatrách dávno zlaňovali. Celý OS nám bol dávno ukradnutý a tešili sme sa, že môžeme zvyšnými tromi ľahkými dĺžkami utekať na vrchol Aguja Mermoz, kde sme doliezli večer o siedmej. Odfotiť a zlaniť. Ale ako keď fuči tak, že laná idú od vás vodorovne 30 metrov kamsi za hranu... Naštastie sme to aj napriek jednému dramatickému seknutiu zvládli a s posledným zlanením na ľadovec začalo snežiť. Po 22 hodinách sme sa zvalili do stanu, spali, jedli a restovali, celý nasledujúci deň.
Jednoznačne sme sa zhodli, že to bola asi jedna z najťažších horských ciest, čo sme zatiaľ liezli, úplne v pohode porovnateľná s takou Americkou Diretkou na Fou...

Aguja Guillaumet (Z stena)- Comesana/Fonrouge 6b+/400m
V sobotu sme si ešte naľahko vybehli krásnu klasiku na Guillaumet, užili super výhľady z vrcholu, pobalili a prášili do Chalténu na obrovského stejka. Trošku sa zreparujeme, počkáme na počasie a porozhliadneme sa po niečom ďalšom...
Optimalizujeme a učíme sa každý deň, ale je to SUPER!

Text: Maroš