Čierna Ihla

Nero su Bianco

Zhodli sme sa s Ondrom, že sme konečne za tie roky, dostali rozum. Po piatich dňoch zlého počasia, je v Chamonix opäť plech a my sedíme v MBC. Ihly údajne schytali 20 a Blanc dokonca až 50 čísiel nového snehu. Priam ideálna dovolenka. Jediný problém je ten, že plech hlásia chamonixské rosničky, na celý nasledujúci týždeň a teda, zrejme budeme musieť niečo aj vyliezť...

Ale dobre, teraz už vážne. Sedíme si tak jeden pekný deň na hrane doliny, pod nami skoro 1000- metrová šluchta a otravná ferrata na chatu Noire (Borelli). Vtom sa spoza rohu dovalí známi ksicht a už z diaľky výstražne máva prstom: „Vás dvoch poznám.“ Aj my jeho, je to totiž barman z MBC. Chvíľu kecáme a potom sa už naše pohľady uprú na jediný cieľ- Aiguille Noire de Peuterey. Obrovská čierna, skalná ihla, ktorá svojím zubatým južným hrebeňom a divokou juhovýchodnou stenou, vzbudzuje rešpekt.
Spoločne trávime príjemný večer, dovolím si tvrdiť, že na jednom z najkrajších miest v celom masíve Mont Blancu. Prekonajú ho snáď len blatiérske lúky a terasa na chate Envers. Aspoň z môjho uhla pohľadu.

Skoro ráno, respektíve, neskoro v noci, vyrážame každý po svojom. Chalani do klasickej Arete Sud, prvá skalná časť, veľmi dobre známeho Peutereyského hrebeňa a my do cesty Nero su Bianco. Informácie o ceste máme takmer nulové. Vieme, že cestu urobila v roku 2000 dvojica Maurizio Oviglia a Erik Švab, má 950 metrov a klasifikáciu 7b, ABO. Či to odvtedy vôbec niekto zopakoval a ak áno, tak akým štýlom sa nám vypátrať nikde nepodarilo. Jedno je však isté, veľkej obľube sa táto línia určite neteší.

Pod stenou sa mi vybavuje článok o zaujímavých cieľoch v okolí Courmayeuru, ktorý kedysi písal Doktor. Konkrétne veta pri ceste Nero su Bianco: „Mačky nie sú potrebné.“ Ja toto tvrdenie jemne upravím na: „V doline nie je ľadovec...“ Ešte že nás dole osvietilo a mačky sme si zobrali, vďaka čomu sme mohli záverečné 500 metrové snehové pole so sklonom 40°, bezpečne precupitať.
Asi ďalej nejdem písať, že to bolo ťažké a že sme sa báli. Ani, že nám bola zima, alebo kde, koho, čo bolelo. Veď to poznáte. Vyleziete dĺžku, potom štand. Ďalšia dĺžka a zase štand. A tak ďalej až na vrchol. Jediný rozdiel bol tentokrát v tom, že v celej ceste sme našli 3 skoby a to samozrejme počítam aj štandy! Ako sa v Taliansku hovorí: „Duro alpinismo!“
Inak Ondro štandardne podal neštandardný výkon a začínam si myslieť, že keď toho chlapca nestiahnete do doliny, tak vylezie úplne všetko. Ako bonus sme si záver ešte nechtiac okorenili novým 3-dĺžkovým variantom (6b+, 7b, 6a), keď sme netrafili správny kút, ktorým sa dolieza na vežu.
Cesta bola vylezená štýlom OS za 13 hodín lezeckého času+ 3 hodiny zlaňovania. Radi by sme sa dozvedeli, či a ako často sa cesta od roku 2000 liezla, takže každé info je vítané!

Text: Maroš