Directe des Capucines

Grand Capucin

Asi som sa zaľúbil. Do Capucina!
Nech si hovorí kto chce, čo chce, pre mňa to je a asi aj navždy zostane, najlepšia stena na svete...
Tento krát sme si vybrali, od pohľadu, možno najkrajšiu líniu zo všetkých. Ba čo viac, hneď po ceste O Sole Mio, dokonca aj najľahšiu. Teda aspoň na papieri. No špárová realita od legendárneho Boivina, bola niekde úplne inde. Niečo takéto sa vidí naozaj málo kedy. Dole chytíte sokolíka a pustíte ho až tesne pod vrcholom. Jediná chybička na tejto 400 metrovej kráske, sú záverečné 3 dĺžky, ktoré vedú severnou stenou a predstavujú úplný patagónsky masaker. Večne zaľadnené špáry, sneh na policiach a brutálna zima. Inak naozaj nie je čo vytknúť.
S Rasťom sa nám nechcelo absolvovať "radosti" typu, stanovanie na ľadovci a tak sme radšej zvolili bivak na stračej nôžke. Že neviete kde to je? Za hambáč v MBC prezradím...
Ráno sme vyrazili už o štvrtej a slnko sa na nás usmialo hneď v prvej dĺžke. 4, 5+, 6a... Dĺžky, nad ktorými sa zrejme pohrdlivo usmeje každý, kto nikdy neliezol špáry od, svojho času, najlepších francúzskych alpinistov. Treba skúsiť. On ten úsmev možno skysne...
Všetko našťastie prebehlo bez komplikácií, dokonca aj previsnutá širočina, z ktorej viseli cencúle a uživil sa v nej camalot č.5. Zlaňáčik, ako vždy, Echom a davaj ešte turistika naspäť pod Midi. Celá sranda nám trvala 15 hodín zo spacáku do spacáku. Ale ako potom chutil ten ranný chamonixský croissant!
Iba jedna vec ma trošku štve. Bola to moja 6.cesta v stene Grand Capa a ak nezačnem trénovať alebo nacvičovať (nedajbože hákovať), tak tam čochvíľa nebudem mať už čo liezť...

Text: Maroš