Pilier Rouge du Brouillard

Direttissima Gabarrou-Long

Rovnako, ako je pre mňa východná stena Grand Capucina absolútne výnimočná, tak je Mont Blanc, kopec magický. Vlastne, je to oveľa viac ako len kopec.
Zatiaľ, čo na Capucine, nájdete tú najkrajšiu oranžovú žulu, dokonalé špáry a hrboľaté rajbasy, tak na Blancu sú to uzučké hrebene, strmé ľadovce a visiace seraky.
A čo keď sa tieto dve veci spoja dohromady? Vznikne z toho jeden z najkrajších lezeckých zážitkov aký si vôbec viete predstaviť.
Pilier Rouge de Brouillard!

Dôverne známa cesta do bivaku Eccles a v ňom (v podstate ako vždy), tlupa Poliakov. Tento krát ma však zaskočil ich vek a ambície. Traja, ledva dvadsaťroční, namotivovaní mladíci sa chystali na voľný prelez Piliera Freney. A keď mi navyše večer porozprávali ako funguje výchova mladých alpinistov v Poľsku, musel som iba s úžasom (a štipkou závisti) prikyvovať...
Budík ráno zazvonil o piatej, ale to už boli všetci dávno roztrúsení v južných zrázoch Mont Blancu. My sme sa nikam neponáhľali, keďže spacáky, časopis a fúra jedla, ktoré sme ťahali so sebou, hovorili jasnou rečou. Bivak bude nevyhnutný a možno tak trošku aj vítaný. Do piliera sme naliezli, spolu s prvými slnečnými lúčmi okolo siedmej. Nasledovalo 14 perfektných dĺžok v dokonalej skale, ktoré nám zabrali takmer celý zvyšok dňa. Diretka od pánov Gabarrou/Long, splnila všetky naše očakávania a možno ich miestami dokonca aj predčila. Podľa Philippeho Batouxa a jeho knihy 100 najkrajších ciest v masíve Mont Blancu (moderná obdoba Rébuffata), je Superdirect, hneď po Divine Providence, druhá najhodnotnejšia klasická skalná cesta v celom masíve. Kľúčová dĺžka 7a+, respektíve 7b (záleží od nákresu aký máte), predstavuje úplne famózne lezenie a v nadmorskej výške 4000+, to zaručuje celkom kvalitnú zábavu. K tomu všetkému ešte tá Phillipeho rada, že si treba pribaliť kladivo, nožovky a jedničky, znela dosť odstrašujúco, no našťastie všetko vyšlo presne podľa plánu. Ostatne, kto by tu chcel padať, že? Samozrejme, ako to už v takýchto cestách býva, zabudnite na vynitované štandy. Keď sme s Mihnom obaja zavesení za obrovským lokrom, ťahali dva 15 kilové batohy, veru nebolo nám do spevu. Okolo štvrtej sme si na vršku Červeného piliera trocha odfúkli a pokračovali rozbitým trojkovým terénom na vrchol Pointe Louis Amédée, kde sme si rozložili dokonalý bivak. Po ľavej ruke údolie Aosty, prikryté ohromným tieňom Mont Blancu, po pravej zase údolie Arvy s pohorím Aravis, topiacim sa v oranžových slnečných lúčoch. A vrchol Bielej Hory ako na dlani.
Na druhý deň už len ľahké lezenie po Brouillardskom hrebeni, nazývajte si to keď chcete hoc aj VHT, ale tak ako každý vrchol Mont Blancu, aj tento bol zážitkom, na ktorý nikdy nezabudnem. V skratke štart 7:00, vrchol 10:00, kúpalisko 17:00, MBC 19:00.
Na parkovisku ma večer vítajú smutní Poliaci, nepodarilo sa voľne. Nevadí. So systémom a podporou akú majú, budeme o nich do roka čítať vo všetkých svetových lezeckých médiách

Text: Maroš