Bílá růže...a tie ostatnéPamätám si to celkom presne. Jeden z prvých výletov do bájneho Adršpachu. Stál som tam ako dieťa pred výkladom s hračkami. S pohľadom malej Liesel, keď jej pani Hermannová, ukázala knižnicu plnú kníh. Chcel som vyliezť všetko a hneď. Sníval som o Kokšových, odvážnych hlaďasoch. Chcel som ísť v stopách geniálneho Herberta Richtera. Ale hlavne, túžil som visieť v obávaných „škvírach“ od Šolca. Aké však bolo sklamanie, keď prvá šestka, vycerila svoje zuby. A veruže, boli poriadne ostré... Zoznámil som sa s pocitmi, kedy vám strach nedovolí, urobiť už ani krok. Zistil som, že sú cesty, ktoré si treba naozaj zaslúžiť. A boli dokonca aj chvíle, kedy namiesto lezenia, postačila obyčajná prechádzka skalným mestom. Pri jednej z nich, som odbočil z turistického okruhu a predieral sa pomedzi čučoriedky do strmého kopca. Piesok a ihličie kĺzali pod nohami a spoločnosť mi robili iba vysoké borovice. Zastal som kdesi uprostred labyrintu skalných veží a pohľad mi padol na dve previsnuté biele platne, preťaté hladkou špárou. Bola to ona! Špára, z ktorej Láďa Šolc, urobil legendu. Cesta, ktorá možno posunula hranice špárového lezenia, nie len v Adršpachu...
Bílá růže!
Samozrejme, od prvej návštevy, ubehlo zopár rokov. Vychutnali sme si Richterove majstrštyky (Lahvičky, Slunovrat, Papoušek), zalietali v Kokšových hlaďasoch (Hrana pádů, Decháč) a boli aj Šolcove škvíry (Prásknutí bičem, Pátková). Stále je čo liezť, výzvy dokonca rok čo rok pribúdajú, ale Bílá růže, je len jedna. Až tohtoročná krásna jeseň a dva nezabudnuteľné týždne v Ádri, dodali odvahu, splniť si aj tento sen. Lebo život by mal byť zbierkou splnených snov... Síce iba kúsok od krčmy, no s pocitmi ako niekde ďaleko na alpskom hrebeni, sme spolu s Ondrom, zastali pod Kobercami. Zaklonili sme hlavy a so šermujúcimi rukami, „preliezli“ kľúčové miesta cesty. Potom už nezostávalo nič iné, ako ovešať sa smyčkami a liezť, čo sily stačia. Problém je cvaknúť hneď prvý kruh. Láďa Šolc, ho umiestnil do miesta, kde už v postate nie je na výber a každý kto naberie odvahu odliezť z malej jaskynky, ho musí cvaknúť. Inak bude zle... Ak to klapne, začína to najlepšie. Ťažká previsnutá špára a nepríjemné zúženie, z ktorého autor, pri osadzovaní druhého kruhu, lietal do položenej platne, tesne nad nástupom, uviazaný len na prsný úväz! Zvyšok cesty (asi 20 metrov) už stačí len udýchať. Komínik, previšteky, kruh a záverečná širočina. Kto zvládol v zdraví spodok, vrch bude takmer za odmenu. Sčítané a podčiarknuté – 50 metrov absolútnej špárovej lahôdky! Ani vlastne neviem ako, no za neustáleho Ondrovho povzbudzovania a vzdialených Smolových výkrikov, som sa smädný, spotený a šťastný, doplazil na vršok. Neskutočne som si to celé užil! Čo som sa okolo nej nachodil. Ale tie roky vyčkávania na ten správny moment, stáli naozaj za to. Zavŕzgala vrcholová krabička a do knižky píšem roztrasenou rukou nápis Bílá růže. V zmysle –OSBRUM- on sight bez rukavíc ufónov a magnézia. Detail, no pre mňa však kľúčový...
Takže dva týždne v Ádri. Ten prvý, bol úplne dokonalý a ten druhý, hádam ešte lepší. Začalo to ako vždy. Na celom Slovensku sa nenašiel jediný človek, ktorý by si chcel vyliezť zopár pekných pieskovcových klasík, takže som neváhal a vyrazil. Skončilo to fantastickým lezením so super ľuďmi, starými známymi aj s novými tvárami. Stačilo iba zájsť do prvej hospody. Okrem hviezdičkových skvostov ako: Past na myši VIIc, Krvavé spárky VIIc, či Kokšovej Rosničky VIIa, som si konečne našiel čas a do svojej „lezeckej vytrínky“, zozbieral všetky staré saské cesty, ktoré sa v Ádri dajú nájsť. V skratke, je to zhruba 30 ciest, ktoré vyliezli saskí lezci pred rokom 1945. Teda v dobe prvého objavovania miestnych skál. A našli sa medzi nimi inakšie poklady! Len tak námatkovo spomeniem aspoň staré cesty na Rybaře, Uhlířskú, či Orla a špáry na Troch obrov, Cimbuří, Štepánku alebo Annapúrnu. Občas sa až rozum zastavuje nad tým, čo všetko sa dá nájsť v mantineloch klasifikácie III – VI. Niektoré cesty by možno boli aj na diagnózu. Fakt brutál... Ale najväčšieho adršpašského hnusáka, bezkonkurenčne vyhráva Náhorní IV na Rukavici. To si niekedy dajte! Po týždni naozaj výdatného lezenia a týždni následného hojenia rán, som tu znovu. Ako kedysi zahlásil Alešák: „pachatel se vrací na místo činu.“ Tento krát som ukecal Ondra, no aj to asi len preto, že som mu sľúbil super lezenie a pivo zadara, keďže prebiehala akcia Erasmus, pre mňa s nepochopiteľne nepodareným heslom: lezenie pre všetkých... Medzinárodný projekt (Česi, Slováci, Maďari, Slovinci, Chorváti a Taliani), no a ako som už spomínal, všetko „zadarmo“, takže ľudí prišlo naozaj požehnane. Dokonca aj zo Slovenska! Začalo sa pekne zvesela a hneď v prvý deň nám sám najvyšší predseda ČHS, prešiel autom lano. Pre istotu hneď dvakrát, keďže sme trošku zaprotestovali a on zaradil spiatočku. Potom Ondro vytiahol tú jeho „jemne“ ohlodanú sedačku, ktorú po všeobecnom zdesení, oblepil tejpkou a so slovami: „ ako nová“ sme vyrazili do skál. Hneď prvá cesta nás poriadne vytrápila. Inak, dám vám jednu malú radu. Lezenie v Ádri, má samo o sebe dosť morálový podtón, takže ak sa navyše ešte niečo volá Memento mori, očakávajte len to najhoršie a obíďte to poriadne veľkým oblúkom. Prípadne ak už z nerozvážnosti, či inej vážnej poruchy, náhodou predsa len naleziete, tak je fajn vedieť, že preliezť 15 metrov ťažkej špáry bez možnosti poriadneho istenia, bude to najľahšie, čo vás tam postretne. Na jej konci totižto zistíte, že kruh je asi tak o 1,5 metra vyššie ako dosiahne bežný smrtelník. A keď náhodou pred očami uvidíte malú dierku, tak to znamená, že autor tam zavŕtal navrtavák, postavil sa do smyčky a kruh šupol tak vysoko, ako mu paže narástli. A za toto by si zaslúžil minimálne nasrať do rúk! Aspoň ja som si hovoril. A hovoril som si toho samozrejme oveľa viac, no toto jediné zrejme bude publikovateľné. S potom, ktorý mi stekal z čela až do ponožiek, som nakoniec asi na 10-ty krát nahodil smyčku okolo drieku kruhu a víťazoslávne cvakol. Úúúúf! Samozrejme tá najväčšia „zábava“ na nás ešte len čakala pod vrškom. Dobral som Ondra do kruhu a na rovnaký počet pokusov ako som ja nahodil kruh, sa jemu podarilo postaviť do rajbasu. Vyzeralo to nasledovne. Ja prilepený čo najbližšie ku skale, Ondro mi stojí na ramenách a pokúša sa nastúpiť do totálne vysoleného a špinavého rajbasu. Keď ramená nestačia, vystriem ruku a on stojí jednou nohou na nej. Tou druhou zatiaľ bicykluje v tom hnusnom rajbase. Chyty, ako inak, žiadne. Konečne sa odlepil, čo znamená aktuálny pádový faktor taký, že v odborných publikáciách sa pri ňom väčšinou, objavuje obrázok smrtky. A teraz zostáva čakať, čo sa bude diať. Po chvíľke premýšľania, ktoré som vyhodnotil, akože sa rozhoduje, či je lepšie zoskočiť už teraz, alebo až o meter vyššie, zrazu urobil drep na jednej nohe, tá na vymrvenom piesku šmykla, našťastie však stihol chytiť nejakú oblú hranku a rýchlo urobiť drep na druhej nohe, ktorá mimochodom šmykla tiež, ale to už sa medzičasom zvalil na vrchol a vykrikoval na celé ČeskoSlovensko. No poviem vám, nechceli by ste sedieť v tom kruhu! A zrejme ani bicyklovať v tej platni... To som ale vlastne chcel len tak na okraj, poďme späť k projektu Erasmus. Okrem toho, že sa za týždeň vypilo 650 litrov piva, sa nič dramatické neudialo. I keď vlastne, začul som historku, ako nejaký Chorvát, spadol pod prvým kruhom do bambule, tá sa vytrhla a chytil ho ufón. Po ňom by už zrejme nasledovala zem, takže dosť dobrý dôvod na oslavu! Druhý deň sme si na rozlez vybrali Studničkovu věž, ktorej údolku pretína luxusná prstovka- Pamětní VIIc. Úplná Amerika! Potom sme sa presunuli pod Bílou růži, ale tento príbeh už poznáte. No a pred večerou sme ešte stihli dobrodružnú Kokšovu Harfu VIIIa. Opäť niečo pre náročných. Po tejto nádielke a hlavne večerných pivách, musel nasledovať vynútený restday. Zbehli sme do Teplíc, kde šikovní českí, ale aj naši mladíci, úplne bez rešpektu, kosili jednu ťažkú stenu za druhou. Pri rannej porade, Ondro spomenul, že by bolo fajn, keby sme už do konca týždňa neliezli žiadne špáry. Vydržalo mu to presne jeden deň, kedy si v rámci oddychu, vyliezol Igorovu Kalamárku, ale potom som už zavelil do širočín. Dve špáry na Pegasa, Stará Richterova cesta VIIIa na Skříň a Psí VIIc na Dingo. Ďalší deň ma už logicky poslal kade ľahšie, ale tak trošku náhodou som sa priplietol do cesty ďalšiemu Ondrovi. Adamovi Ondrovi, ktorý spolu s Alešákom, trénoval širočiny pred výjazdom do Yosemitov. Chalani ma vytiahli brutálnou špárou Haleluja VIIIa na Rybaře, za čo díky! Sám by som sa tam zrejme nikdy nedostal... Ani neviem, ktorý lezecký deň to už bol, ale šrámy boleli, čím ďalej tým viac a tak sme sa presunuli zase do Teplíc. Už s Ondrom, teda s tým naším Ondrom. Akcie sa zúčastnil aj Igor Koller a tak padol návrh, že skúsime zopár jeho cestičiek. Prvou na zozname, bol známy Vitamín C. Problém bol v tom, že predošlý večer bol opäť trošku náročnejší a Ondrík po hodine turistiky nádherným teplickým údolím, pod vežou, v strašných suchotách zistil, že sme zabudli vodu. Úvodná špára, patrila bez diskusie mne, stienka nad prvým kruhom, tak isto bez diskusie, Ondrovi. Ja som svoju misiu splnil, asi preto, že to bolo fakt ľahké, Ondro sa nad prvým kruhom (v ktorom som sedel) začal podozrivo mrviť a so slovami, že dnešné lezenie nebol veľmi dobrý nápad, o chvíľu pristál kdesi podo mnou. Opravný pokus sa podaril a na vršku sme zistili, že už 10 rokov, táto krásna línia nikoho nezlákala. Pokračovali sme fantastickou špárkou Po niti VIIIa, ktorú Igor vraj urobil s nejakým náhodným okoloidúcim chlapíkom. Do tretice všetko dobré a tak nás nohy zaviedli pod legendárny Lidský faktor VIIIb na Trosky. Trojlístok Koller- Mocek- Lukavský, zaručoval parádny zážitok. Chvíľka tvrdého boulderingu, vypleštené oči na kyzoch pod 1.kruhom a pekná špárka od 2.kruhu. Super lajna! Večer ešte jedna lahôdka, tento krát už od Bernda Arnolda- Údolní hrana VIIIc na Skalní korunu a príjemný pokec na vršku s českými mladými bombardérmi, Matejom Svojtkom a Ondrom Tůmom. Padlo tam aj slovko Chamonix, tak uvidíme!
A na záver to najlepšie! Sobota. 10 Slovákov pod vežičkou, výdatné stavanie, stavanie od 1.kruhu, stavanie od 2.kruhu, divotvorný žlábek pod vrškom a 7 ľudí na hlave adršpašskej Královny. Tomu ja hovorím lezenie pre všetkých! Veď pozrite fotky...
Text: Maroš
|