Großglockner

a malý bonus...

Akýmsi nedopatrením, som sa ešte nikdy nerozhliadol z najvyššieho vrchu Rakúska- Grossglockneru (3798 m.n.m.) a bolo to treba čím skôr, napraviť. Už samotná cesta a novembrom sfarbené horské sedlá pohoria Hohe Tauern, pôsobili ako balzam na dušu. Skoro by som bol aj zabudol, aké krásne vedia byť alpské vrcholy našich západných susedov. Dominantné štvortisícovky by ste tu hľadali márne. Charakterom by sa dokonca miestne steny, dali prirovnať skôr k našim Tatrám. Aj kvalita skaly, v porovnaní zo zvyškom Álp, značne pokulháva, ale na nudu, sa určite sťažovať nikto nemôže!
A nesťažoval sa zrejme ani gróf Pallavicini, ktorý sa v roku 1876 spolu so svojimi parťákmi, pustil v ústrety severnej stene najznámejšieho vrchu v širokom okolí. Celkom logicky si k výstupu vybral strmý snehový žľab uprostred a traduje sa, že v ňom cestou k vrcholu, vysekal 1500 stupov. Teda, počítať by som ich fakt nechcel. Čo vy na to?
Kľukatú Hochalpenstrasse, zdobili zlatisté smrekovce a z komínov rozprávkových dreveníc, stúpal dym. Celú „atmošku“ pokazil až obrovský parkovací komplex na konci cesty, ktorý mi do tohto prostredia vôbec nezapasoval, nuž ale taká je daň za pohodlie a ušetrených 16km turistiky. Z parkingu Franza Josefa, sme sa pustili strmhlav dole až na samé dno ľadovca Pasterze, respektíve na ten zbytok, ktorý tu po ňom zostal. Výškový rozdiel od čias, kedy tu pôsobil Pallavicini, činí v súčasnosti okolo 500 výškových metrov! Rázom sme sa ocitli v drsnej, priam patagónskej krajine. Ohromný vetrisko a haldy šedej suti. Chýbali už hádam iba vzletné snehové čapice na vrcholkoch okolitých štítov. Tesne pred zotmením, zavŕzgali plechové dvere na bivaku Glocknerwandkamp. Po vyše 4 hodinách príjemnej prechádzky, sme vyštípaní od mrazu, zaliezli do spacákov a vonku sa rozpútalo hotové peklo. Snehová víchrica celú noc lomcovala malou búdkou, v ktorej sme sa schovávali a kryštáliky ľadu, dokonca prenikali aj dnu. Ráno bolo chladné a extrémne veterné. Nástup pod stenu mi miestami pripomínal viac Cerro Torre, ako Grossglockner. V žľabe nás však privítali úplne luxusné podmienky a rýchlo sme sa ním „vyťapkali“ do vrchnej mixovej časti. Tá bola preliata fajnovými ľadíkmi, v ktorých verte, či nie, bolo treba normálne liezť. O 11:00 bola za nami 600 metrová stena Grossglockneru a pred nami nekonečná záplava bielych vrcholčekov. Vyššie to už nešlo. Boli sme na vrchole...

O niekoľko sto kilometrov ďalej, na martignských kopcoch, práve prebiehal neskorý zber a lenivá jesenná hmla sa rozlievala údolím Rhôny. To odtiaľ sme prišli.
Malý bonus!
Bonus v podobe originálnej chamonixskej modrej oblohy, vyhriatej skaly, chrumkavých firnových žliabkov a samozrejme čokoládových croissantov. Cestu na Grossglockner sme zobrali tak trošku okľukou a niekoľko mimoriadne pekných dní, strávili v Chamonix. No dobre, tá okľuka, bola poriadne veľká, ale naozaj stála za to. Jeseň, je pod veľkou Bielou horou, najkrajšie ročné obdobie. Ráno s úžasom sledujete predstavenie Východ Slnka v divokej ľadovej stene. Len vy- diváci a dôstojné séraky- porota. Večer sa scéna mení a obľúbenú skalku dole v údolí zahalia tajomné tiene. Druhé dejstvo s názvom Západ Slnka.
Zvrat v treťom dejstve sa samozrejme nekoná a MBC skrátka musí byť. Kamarát Mati nám ochotne poskytol rýchle info o podmienkach, čo ma len utvrdilo v tom, že nám úplne postačí pohoda okolo Midi a štipka skalného lezenia na Aiguilles Rouges. Len tak. Pre pokoj duše... Navyše, Midi a Flégére, sú jediné lanovky v údolí, ktoré v tomto období ešte jazdia. Aj to už iba zopár dní pred mesačnou výlukou. Neklamný znak toho, že na chvíľu bude všade ticho a pokoj...
No a potom, naváľa snehu!
Už sa tešíte???

Text: Maroš