Ortler

nordwand

6.december
S napätím kontrolujem prázdne topánky pri posteli. No nič, vyzerá to tak, že Mikuláš v bivaku Lombardi, nechodí. „Hovoril som vám, že v zime treba sedieť doma pri krbe a nie tárať sa po horách.“ Zamračené tváre chalanov, naznačujú, že celé to bol vlastne môj výmysel a raňajšiu dávku humoru so mnou vôbec nezdieľajú. No mňa len tak ľahko neoklamú. V očiach sa im totiž zračí detská radosť. Tá istá radosť ako kedysi, keď sa im z piesku podarilo postaviť mimoriadne odolnú pevnosť, alebo keď ich družina vojačikov, porazila silného nepriateľa. Radosť z vylezenej steny... Že vraj, muži sú celý život deťmi, iba cena ich hračiek sa mení. No prosím, tak tu je jasný dôkaz. Veď ako inak by sa dalo vysvetliť všetko to cestovanie, vystroj, či oblečenie? Alebo ochota zniesť zopár faciek za svoje sny? A kým im toto všetko čítam v očiach, viem že je dobre, pretože tých naozaj dobrých, nie je veľa. Aj tento "neplánovaný" bivak, ktorý som tak trošku naplánoval sa im určite páčil, len o tom ešte nevedia. Celú noc zababušení v dekách, kúštik pod vrcholom, vysoko nad celým svetom. Tušil som, že by sme to ešte stihli aj na chatu a do spacákov, ale načo? Nakoniec možno i čaj z roztopeného snehu, chutil rovnako, ako ten doma pri krbe. O siedmej začína pomaly svitať. Dlhočizných 16 hodín v prítmí malej plechovej búdky. Ako som už spomínal ani Mikuláš nechodil. Myslím však, že každý si ten svoj balíček, rozbalil pri pohľade s 3905m vysokého vrcholu Ortleru.

A aký bol ten váš Mikuláš???

Text: Maroš