Veľký Mengusovský štít

Severná stena

„Vylézt nějakou horu je jistě jednodušší a příjemnější v deseti, pěti, nebo alespoň ve dvou, ale někdo se na ni musí vydat sám. Důvody může mít různé. Buď se chce sám před sebou vytáhnout, něčeho se zbavit tím, že překoná obtíže samostatně, dokázat si, že je prostě dobrý. Nebo jde sám z radosti nad utkáním mezi horou a sebou; dává hoře větší šanci. Nechce bojovat, ale projít, chce prožít celý vztah opravdověji, nerušeně a o to hlouběji. Má-li člověk silného ducha, pak mu ani samota nepřekáží...“
Miroslav Šmíd- Cesty a návraty
Bol úplne obyčajný deň na poľskej strane Vysokých Tatier. Preplietol som sa davom šialených turistov a zastal pred chatou na Morskom Oku. Na chvíľu som sa rozhliadol. Kulisa, ktorá predo mnou vyrástla, pôsobila priam alpsky a neskutočne lákavo. Naľavo tmavá, skalná Kazalnica, vpravo zase dokonalá ihlička Mních. A uprostred, tomu všetkému kraľuje, takmer 1000- metrová severná stena Mengušáku aj s najdlhším pilierom v Tatrách. „Tak do tej steny aspoň nakuknem...“ Lyže zapichujem kúsok za plesom a pomaly stúpam k úpätiu, ku skalnému útvaru- Gruszke. Svah mierne naberá sklon a sneh začína vŕzgať pod nohami. Pre istotu vyťahujem zbrane a mačky. Hroty sa chrumkavo zahryznú do firnu. Svet sa zrazu zmenšuje na maličký priestor pred mojimi očami a pohyby sa automatizujú. Zastaviť sa už nedá... Maly Kociol, Nietoperz, Rynna Wawrytki. Po 3 hodinách žmúrim do slnka na vrchole. Tak tomuto ja hovorím podmienky! Vychutnávam si krásne počasie, modrú oblohu a nekonečné výhľady. Že vraj najmenšie veľhory na svete... Ale dokonalé! A samozrejme tie najkrajšie. Na západe Kriváň s divokým severom a zubatým hrebeňom. Na východe masív Ľadového s brutálnym ľadovým eldorádom. Január je jeden z najvýživnejších mesiacov, aké som doteraz v Tatrách prežil. Snáď ma Tatry odmenili za prejavenú dôveru. Túto zimu dostali prednosť pred ďalekou Patagóniou, či milovaným Chamonix. A naozaj, nie je čo ľutovať!
Prvý pokus o Direttissimu, podnikli v roku 1950 Abgarowicz s Ostrowskim. Doliezli až pod štítovú stenu, kde v bivaku od vyčerpania zahynul Abgarowicz a Ostrowski podnikol dramatický sólový zostup až na Morské Oko. V roku 1953 sa líniu za dva dni podarilo, vyliezť trojici Biel – Honowski – Rubinowski. Vznikla tak jedna z najkrajších zimných ciest v Tatrách...

„Vrchy. Vystupuješ dolinami, ideš k vrchu. Ale už po ceste sa ti otvára panoráma ďalších. A z toho svojho ich vidíš ešte viac. Sú neživé, teda mocnejšie ako človek, ktorému dovoľujú vystúpiť až hore. Práve preto tak teší každý výstup. Niet tu divákov, ktorí by tlieskali, či pískali, niet tu stupňov pre víťazov, niet ani medailí. Jedna z najkrajších cností horolezectva je, že učí človeka skromnosti. Človek neustále zvažuje, hodnotí vrch a potom seba. Najmä seba, lebo seba môže meniť, zlepšovať. S horou pracuje iba príroda.“
Michal Orolín- Strmé cesty k Himalájam
O týždeň znovu Morské Oko. Tento krát s Dušanom Myslivcom. Spíme na chate a teda ráno o šiestej už stepujeme pod cestou, ktorú sme si vybrali- Superdirettissima. Na úvod nepríjemný strmý ľad. Necítim sa zrovna najlepšie a tak Dušan zápasí na prvom konci s tvrdým ľadom a snehom, ktorý sa sype úplne zovšadiaľ. Koniec lana, to znamená, že Dušan odliezol 60 metrov a mal by štandovať, ale tuším, že to nebude celkom tak. Skúsim vyliezť aspoň jednu dĺžku a uvidím, či to dnes má nejaký zmysel. Lano sa napína, kričať nepomôže a tak naliezam. Podľa nepravidelného doberania mi je jasné, že Dušan lezie po snehovom poli a nemá štand. Dobre, tak zase sólo. Mrznú mi prsty, je mi zle a sneh sa neprestáva sypať. Je mi jasné, že sadnúť si nemôžem. Jedna z najhorších dĺžok v živote... Po 40-tich metroch sa s prepalom v rukách dostávam na snehové pole. Dušan stojí zapichnutý po krk vo vyhrabanej diere a doberá cez telo. Vedel som to, takže žiadne prekvapenie. Inak sa nedalo. Rýchlo pokračujeme ďalej pod prvú skalnú bariéru. Trochu sa dostávam do pohody, vyťahujem čaj pričom moje najobľúbenejšie palčiaky letia do doliny. „Do riti!“ Nad nami sa dvíha strmý trávnatý komín, ktorým sa bez prestávky sype cukor. Ponáram sa do jeho hlbín a pomaly bez istenia sa posúvam smerom hore. Nie že by sa mi istiť nežiadalo, nedá sa. Sneh mi bubnuje na kapucňu, akýkoľvek pohľad dohora je proste nemožný a ak, tak jedine za cenu ľadovej sprchy, ktorá putuje cez tvár až pod tričko a do nohavíc. Naslepo sekám do trsov tráv nad hlavou, lezenie na pocit... Zdola počujem krik, nerozumiem ale tuším, že asi dochádza lano. Najbližších 50 metrov vyzerá však úplne zúfalo. Opačne vrstvená skala, tráva, lokre, sem-tam sneh. Slabá skoba, jednička, biedny friend a zbraň. „Istím! Poď!“ Radšej si ani nesadám... Lezenie občas prináša rôzne situácie, v ktorých sa podľa príručky fungovať nedá. Občas sa skrátka musíte spoľahnúť na parťáka a veriť, že to dá. V ďalšej dĺžke sa všetko opakuje. Jedna z výhod Superdirettissím je, že stačí liezť stále priamo hore. Takže lezieme stále priamo hore. Dostávame sa do ľahšieho terénu, zrýchľujeme a vždy keď to ide, lezieme súčasne. Občas treba vyriešiť nejaké nepríjemné miesto ale inak nám to celkom odsýpa. Pod štítovou stenou vyzerá boj s časom dosť nerozhodne. Vpravo od nás úžasná Rynna Wawrytki, ktorou sa dolieza Diretka, naľavo línia Filaru, my lezieme priamo, prostredným pilierom. Veľmi nepríjemne vyzerajúce päťkové výšvihy a komíniky sú preliate dokonalým alpským firnom, čo nám výrazne uľahčuje postup a po troch dĺžkach sme na hrebeni. Na vrchol doliezame zároveň s tmou. Superka nám zabrala 11 hodín. Zliezame hrebeňom do Hincovho sedla a popod Čubrinu naspäť na sever.
Superdirettissimu ako prvý vyliezol v roku 1973 legendárny himalájista Wojciech Kurtyka spoločne s Rusieckim a Angličanom Daviesom. Prvovýstup trval 2 dni a niektoré úseky boli lezené ako A0. Je to parádna línia s morálovým lezením, kde sa určite oplatí počkať na vhodné podmienky.

„Rád prožívám to, co jsem si vysnil. Někdo celý život přemýšlí o tom, co by rád dokázal, kam by se chtěl podívat, jenže místo toho, aby šel a udělal to, jenom zdůvodňuje, proč to nejde. Nechtělo se mi zůstat jen u snění. Snažil jsem se své představy dotáhnout do konce.“
Miroslav Šmíd- Cesty a návraty
„Filar“ ako ho nazývajú Poliaci, je najdlhší pilier v Tatrách. Pokukoval som po ňom niekoľko zím, no až teraz nastal ten správny čas. Sú cesty, na ktoré skrátka treba dozrieť. A čo je najdôležitejšie: „Nezůstat jen u snění...“ Jasné mohli sme vyčkávať a špekulovať. Je teplo, snehy nebudú držať, hentam bude lepšie a doma v teple najlepšie... Mohli sme si počkať, kým Poliaci urobia stopu. Mohli sme počkať, kým niekto napíše: „Ide to!“ Mohli sme to vyliezť v dokonalých podmienkach za polovičný čas. Ale všetko bolo presne tak ako malo byť. Prežil som perfektný deň s perfektným parťákom v perfektnej ceste a pridal ďalší kúsok do skladačky mojich tatranských snov... S Janom sme ráno o piatej vyrazili z chaty. „Rovina jak do roboty,“ prerušil Jano vrzgot našich krokov po plese. O hodinu sme už ukrajovali prvé metre s extrémne nepríjemného komína v dolnej časti steny, takzvanej „Czolowky“. Podarilo sa nám nastúpiť trochu viac vľavo od pôvodnej línie, no nepríjemný traverzík to vyriešil. Potom nasledoval ozajstný tatranizmus. Na ilustráciu vyberám zopár riadkov od pána Puskáša: „Z trávnika hore mierne vpravo dvadsaťpäť metrov otvorenou skalnato-trávnatou stenou na hranu, ktorá ohraničuje hlavný komín z pravej strany. Stupeň a blok na istenie. Zo stupňa hore tri metre, potom vľavo cez maličké smriečky, kosodrevinu a späť na dno komína. Ním cez bujnú vegetáciu do veľkého mokrého výklenku...“ A k tomu si ešte domyslite sneh po pás. Jano zase zadrel, že: „Toto radšej Francúzom ukazovať nebudeme.“ Pod nami zostal komín s bujnou vegetáciou aj celá 200-metrová Czolowka. Prezhybovali sme kosovku a konečne dosiahli ostrie piliera. Terén II-III v kombinácii s „vajcovým snehom, pôsobili dosť depresívne a rapídne upadala aj bojová nálada. Chvalabohu som nikoho v detstve nepočúval, keď mi hovorili, že som tvrdohlavý a tak som sa hrabal hore kopcom, štýlom dva kroky hore, jeden dole. Zrazu to zachrumkalo a akoby zázrakom sa mi pod nohami cukor zmenil na firn. Úbohé grimasy na tvárach sa zmenili na úsmevy. Ako málo niekedy stačí ku šťastiu... Rýchlo sme sa prepracovali pod štítovú stenu, o ktorej som z predošlých výstupov vedel, že ju na tri dlhé dĺžky zvládneme. Jedna nepríjemná päťka v tenkých glazúrach a luxusný dolez vo fajnových polystyrénoch. A potom vrchol... Kriváň, Ľadový... A však to už poznáte. Nie?
Prelez celého Mengusovského piliera sa podaril v roku 1935 Korosadowiczovi so Zulawskim za tri dni. Prvý jednodňový prelez podnikol vynikajúci poľský taternik Lapinski so Siedlickim v 1946 a štyri roky po nich prišli aj Slováci Arno Puškáš s Jurajom Šunom. Až 4 zimné dni boli potrebné v marci 1956 počas, ktorých tento problém vyriešili Dlugosz a Pietsch. O rok neskôr nasledovali tri silné slovenské partie. Prvou bola dvojica Mrkos-Sláma (2 dni), ďalšie dva priestupy patria vôbec k mojím najobľúbenejším o akých som v Tatrách počul. Psotka-Zibrín a Kuchař-Blahout, nielen že preliezli celý pilier za jeden deň, no urobili to vo veľkom štýle. Poobede vyrazili z Táboriska v Bielovodskej doline (!), cez sedlo Váhy a cez vrchol Rysov, prešli na čierno do Poľska a v kosovke pod stenou prečkali noc. Vyliezli, zostúpili a cez Hincove plesá a Váhu sa vrátili naspäť na Táborisko. Takto sa kedysi liezlo!
Dovolím si ešte krátke zamyslenie Zdena Zibrína po dolezení na vrchol: „Za niekoľko hodín sme boli na hrebeni pri hraničnom kameni. Takéto hranice asi dakedy budú všade na svete. Žiadne závory, žiadni ozbrojení strážnici ani colníci. Hranice, ktoré môže horolezec prejsť, kedy chce, bez papierov, bez pečiatok. Keď budú takéto hranice všade, potom sa horolezec bude môcť postaviť na vrchole akejkoľvek hory na svete, na ktorú dokáže vystúpiť...“

Vylezené cesty:
Mengusovský štít (S stena)- Direttissima IV/WI3 (24.1.2017)
Mengusovský štít (S stena)- Superdirettissima V-VI/WI4+ (31.1.2017)
Mengusovský štít (S stena)- Mengusovský Filar V (15.2.2017)

Maroš