Retour à Chamonix

Verte, Argentiere a Tacul

Naposledy som sa zamýšľal nad tým, že horolezectvo a šport, jednoducho nejdú spolu dohromady. Poďme však ešte hlbšie. Možno až k podstate...
Prezradím vám tajomstvo. Zvedaví? Tak pozor!
Ten, kto naozaj chce, zbalí si veci a vyrazí za svojim cieľom.
Pekné nie? Funguje to už poriadne dlho. Ja som sa to naučil v jednom krásnom údolí pod Mont Blancom. V údolí plnom fajn ľudí, ktorým je jedno, či je +30, -20, svieti slnko, sneží, alebo padá dážď. Ľudí, ktorí tu sú, lebo chcú. Ktorí lezú, lebo chcú...

Takže naspäť v Chamonix!
Vyzerá to tak, že s príchodom do údolia, som vychytal rovno ten najkrajší týždeň. Keď sme s Vargim na jeseň odchádzali, Mont Blanc sa s nami lúčil modrou oblohou. No a rovnaký plech si ma tu počkal až do jari. Zima bola krutá (hlavne pre frírajderov), no ani lezci vraj nemali na ružiach ustlané. Niektorí nedočkavci dokonca odhodili krompáče, motyky a iné oné, a s chuťou sa pustili na slnkom vysvietený granit. Len za posledný týždeň sa liezlo napríklad v južnej stene Fou, na Grand Capucine, Tour des Jorasses, či na všakovakých menších satelitoch od Taculu, cez Midi až po Argentiere, čo je na apríl celkom husté, no uznajte...

Jarné, skoro by sa dalo povedať, že až letné počko dole v údolí, lákalo čoraz viac na skaly. Rána teda patrili snehu a ľadu, poobedia sme zase trávili na bouldroch od Col des Montetts, cez Argentiere, až po Les Bossons, alebo na miestnych skalkách, z ktorých môžem vrelo odporučiť barberinskú La Zone. No a asi to už tušíte, ale večery klasicky patria MBC. Je úžasné ako človek príde po pár mesiacoch naspäť do údolia a zopár tých istých bláznov, je presne na tom istom mieste, kde ste ich „nechali“. V dnešnej dobe a bez dohadovania sa proste stretnete niekde na opačnom konci Európy a idete si spolu opäť zaliezť. Matti, Mihnea, Ioanna... ale úplne najfajnovejšia je tetuška spod Breventu, ktorá sa so svojím malým útulným hostelíkom v tomto rozbúrenom mori predražených chaletov a hotelov, podľa mňa vôbec nezmení ani o sto rokov. Je pekné vidieť, že sú tu ešte stále ľudia, pre ktorých je kľud a pohoda, dôležitejšia ako zisky...
No dobre, aby to nebolo len o starých ksichtoch, stretol som aj zopár nových. Párik príjemných ľudí Dávida s Aňou, Agnieszku, Freda... Chápete? Dnes a bez fejsbúku. Ešte stále sa to dá!

Aiguille Verte (4121m)- Face Nord
Couloir Couturier III, 60°, D (1000m)
Ani som sa nestihol poriadne rozkukať a už som bol s dvojicou talianskych gajdíkov, zahryznutý do prvej väčšej severnej steny. Na rozdýchanie sa javil ako ideálna voľba Couloir Couturier v severnej stene Aiguille Verte. Nástup takmer nula, keďže kombinácia lanovka+lyže vás vykopnú rovno pod stenou a podmienky celkom fajn. Ako dlhé roky tvrdí miestna smotánka, kto nestál na Aiguille Verte, nie je „vrai alpiniste“. Túto povinnosť sme si síce splnili s Lukášom už vlani cez Whympera, no Couturier je o čosi dlhší, strmší a kde-tu dokonca číha ešte aj nejaký ten seračik. Tvrdý, miestami 60-stupňový ľad moc na lyžovanie nevyzeral a tak som radšej zvolil rýchly zostup starým známym Whymperom cez Couvercle na Montenvers. Pohľad do Jorassov prezrádzal, že stena túto zimu pustila len zopár tých, čo naozaj veľmi chceli...

Aiguille d´Argentiere (3902m)- Face Nord
Classic Nord Face IV, 55°, AD+ (700m)
Glacier du Milieu do 45° (zlyžované)
Severka Aiguille d´Argentiere, je stena z kategórie tých, ktoré sa liezli viac v časoch, keď ešte vodcovia čakali na svojich klientov na priedomí a nelovili ich po internetoch... Je to také to staré, dobré, klasické lezenie na strmom snehu, kde vám pocit istoty jemne naštrbujú masívne seraky nad hlavou. Čo, povedzme si to na rovinu, je v dobe sociálnych (a iných) istôt, celkom slušný výkon. No nie?? Na vršku ma dokonca čakal bonus, skočil som do lyží a nasledovala pekná jarná lyžovačka zostupovkou cez Glacier du Milieu, argentiersky ľadovec a lognanské zjazdovky až dole do dediny. Yes!

Mont Blanc du Tacul (4248m)- Face Est
Gervasutti Couloir V, 50°, D- (800m)
Face Nord+Vallée Blanche do 40° (zlyžované)
Ďalšia z ciest, ktoré ako sa hovorí, už vyšli z módy. Dôvodov je hneď niekoľko. Jednak preto, že je to „len“ obyčajný sneh. Ďalej, komu by sa chcelo neustále sledovať obrovský serak, ktorý visí ako Damoklov meč na vrchu žľabu. Potom, nikto vás za to neocení. A v neposlednom rade, dnes sa to „bežne“ lyžuje, takže načo... Opäť raz som za odmenu, dostal bombastické výhľady z vrcholu rovno do Brenvy, Anglu, Peutereya... prašan na zostupovke v severe a doslova grandiózny firník vo Vallée Blanche. Poobede trocha skalkárčenia a večer džúsik v MBC. Najsilnejším zážitkom dňa však bola búrlivá debata Michnea vs. Fred o jadrových bombách a hláška: „Okey, I send one, you send one, and what?“ Tak trošku mi to pripomenulo pelíškovské: „A komu tím prospějete?“
Takže PEACE & LOVE!

Text: Maroš