Výlet do Svanetie

Kaukaz

Traduje sa, že celú Svanetiu si chcel Boh nechať pre seba, no nakoniec ju dal týmto ľuďom. Ľuďom, ktorí s láskou v očiach, rozprávajú o svojom kraji. Ľuďom, ktorí vám s hrdosťou ponúknu každé zrnko soli, krajec chleba, či pohár vody. A nakoniec ľuďom, ktorí celý svoj život prežijú, obklopení horami. Neviem čo to bolo, ale ja som to vo Svanetii jednoducho cítil. Pri večernom pohľade z bivaku na horiaci dvojvrchol Ušby. V magickom Adishi, stratenej dedinke na konci sveta. Alebo dokonca na úplne obyčajnej kaukazskej lúke, ponorený v mori pestrofarebných kvetov od výmyslu sveta. Jedinečný kraj!
Priznám sa, bol som presvedčený, že ideme do Ázie. Veď geografické hranice ako ich pozná celý svet, hovorili jasnou rečou. Ale kultúra a hlavne príroda, tak veľmi podobná tej našej, ma vyviedli z omylu. Na križovatke kontinentov. To je asi výstižnejšie...

„Belasá obloha so zaľúbením hľadela na seba vo vodách a vody boli plné rýb. V povetrí lietali kŕdle vtákov a na zemi sa pásli na lúkach čriedy. Ale čriedy nik nestrážil, ryby nik nelovil a nik nepočúval spev vtákov. Na zemi chýbal človek. Smutne blúdil po zemi Prométeus, potomok božského rodu Titanov a márne hľadal živé bytosti, ktoré by chodili vystreté ako on a ktoré by sa mu tvárou podobali. Ale videl hlinu, dávajúcu život tráve, rastlinám a stromom, a uzrel husté dažde, znášajúce sa na zem. Dažďová voda udržiavala v prírode život, a tam, kde nepršalo, umierali stromy i kry a narastala púšť. Keď Prométeus pochopil silu zeme a vody, zmiešal hlinu s dažďovou vodou a vytvoril sochu prvého človeka. Ponášala sa na bohov. Palas Aténa, bohyňa jasného rozumu a múdrosti, vdýchla neživej soche ducha a sivastá hlina zružovela, začalo v nej búšiť srdce a dovtedy nehybné nohy a ruky urobili prvé pohyby. Tak poslal Prométeus na svet prvých ľudí...“

Kaukaz! Dejisko mnohých starých bájí, z ktorých azda najznámejšia je tá o Prométeovi, pripútanému ku skale... Krásne, divoké pohorie, učupené medzi Čiernym a Kaspickým morom. Z jeho vyše 1200km dlhého hrebeňa, vytŕča niekoľko nádherných päťtisícoviek a nespočetné množstvo štvortisícových vrcholov. A každý jeden, stojí naozaj za to! Zatiaľ, čo severná strana s obrovskými ľadovcami, najvyšším Elbrusom a vážnymi severnými stenami, patrí Rusku, južné zrázy pohoria, na čele s ikonickým vrchom Ušba, sa rozprestierajú v Gruzínsku. Centrom celej oblasti, teda minimálne jej slnečnej strany, je mestečko Mestia, ktoré by sa dalo s prižmúrenými očami, v podstate považovať za také malé Chamonix. Je to zároveň aj hlavné mesto regiónu Svanetia, o ktorom sa zase dočítate, že je považované za gruzínske Švajčiarsko. Pri tomto tvrdení však už musíte mať naozaj poriadne zažmúrené obe oči... Obyvatelia Svanetie, ktorých je okolo 23 tisíc, majú svoj vlastný jazyk aj vlastné písmo. S tými staršími sa dá dohovoriť po rusky, mladší vás občas prekvapia celkom solídnou angličtinou. No a keď máte peniaze, dohovoríte sa vždy! Samostatnou kapitolou je miestna kuchyňa. Špeciality Khachapuri a Kubdari, nemôžu nechať chladným žiadneho milovníka dobrého jedla. Oblasť Svanetie, je navyše preslávená výbornými domácimi syrmi, chlebom, soľou a minerálnymi prameňmi. Asi preto sme sa tam cítili ako doma...

Let Budapešť – Kutaisi, trval slabé 3 hodinky a prebehol absolútne bez problémov. To sa však už nedá povedať o 8 hodinovom transporte z Kutaisi do Mestie na tzv. Maršrutkách (minibus), po totálne rozdrbaných gruzínskych cestách. V mestečku Zugdidi, ktoré sa nachádza zhruba v polovici cesty, sme čakali vyše dvoch hodín, kým si šoféri zahrajú karty... Mestia nás privítala poriadnou zimou a hustým dažďom. Na námestí sme vyložili našich 80kg batožiny, dvoje lyže a v totálnom lejaku, čakali na domáceho Rolanda, ktorý sa o nás, aj so svojou rodinkou, staral po celé dva týždne nášho kaukazského tripu. Ubytko, síce žiadny Hilton, ale za 4 euro/noc? No nekúp to! Sprcha, wifi, sem-tam dokonca aj nejaký ten domáci syrík, chlieb, med alebo čaj. Najväčšia výhoda bola, že keď sme potrebovali odvoz, Roland bol vždy poruke. Podľa potreby nakopol Maršrutku, prípadne džípa a odviezol nás do doliny, do mesta, či prišiel po nás na zostup. A bolo úplne jedno, či cesta trvala 5 minút, 2 hodiny, či je ráno alebo polnoc. Zadarmo to, samozrejme, nebolo ale dovolím si tvrdiť, že bez tejto služby, ste na Kaukaze úplne bezmocní.
Prvé ráno v Mestii, sme po dlhom a výdatnom spánku, rozlepili oči a za oknami padal sneh. Keďže bol koniec mája, jemne nás to rozladilo a tak sme vyrazili na pokec do vedľajšieho domca, kde býval miestny horský vodca Idris Chergiani. Idris je potomok legendárneho Michaila Chergianiho (Čchumliana), ktorý najmä na Kaukaze po sebe zanechal výrazný podpis v nejednej vážnej stene. Jeho meno sa spája so superlatívmi ako Skalný Tiger, či dokonca s titulom najlepšieho horolezca v bývalom Sovietskom zväze. Hneď na úvod sa nám podarilo vyrobiť menšie faux, keď Miro zahlásil, že jeho otec kedysi liezol na Ušbu z Ruskej strany. Hups... Ušba nemá ruskú stranu. Našťastie, prežili sme a obohatení o cenné rady, s plným žalúdkom miestnej dobroty Khachapuri (syrový koláč), sme vyrazili za naším prvým kopcom...

Tetnuldi (4858m)
Juhozápadný hrebeň 2B
(1800 metrov výstupu)
Balíme sa na tri dni, kopce sme síce zatiaľ ešte ani nevideli, no veríme, že tam sú. Dozvedeli sme sa, že tu snežilo celý mesiac a dokonca ani domáci si nepamätajú, kedy bolo toľko snehu. Roland nás vysádza na dolnej stanici, pomaličky sa rozvíjajúceho, ski rezortu a ukazuje do bielej tmy. „Tetnuldi...“ Platíme za odvoz a pýta si aj za noci, čo sme prespali. To asi keby sme sa už nevrátili... Nálada je zatiaľ dosť porazenecká, dnes už malo byť celkom pekne, no predpovedi sa žiaľ veriť nedá. Až okolo 17-tej sa konečne trochu dvíha oblačnosť a v diaľke dokonca tušíme aj náš vrchol. Traverzujeme nekonečné svahy, údolíčka, muldy. Nemá to konca kraja. Bivak si rozkladáme až tesne pred zotmením v sedle (cca 3400mnm), s nádherným výhľadom na majestátnu Ušbu. Okolo jej dvoch vrcholov sa trhajú oblaky a sú nasvietené zapadajúcim slnkom. Magické! Noc trávime v mojom mini stane značky Quechua, ktorý stál 20 éčiek a bol primárne kúpený na úplne iné účely, ale iný nemáme. Zajtra nás čaká dlhý deň, 1400 výškových metrov bez poriadnej aklimatizácie a ešte aj lyžovačka dole do údolia. Do noci varíme vodu na čaj, šumák a výškovku. Vstávame o 5:00, obloha je úplne jasná. Quechua prežila test ohňom a musím povedať, že na výbornú! Jemne lavinóznym terénom sa rýchlo prehupneme na druhú stranu, na ľadovec Kasebi. Otvárajú sa fantastické výhľady na celú Svanetiu aj Kaukaz. Prvýkrát vidíme naživo miestnych velikánov, o ktorých sme doteraz iba čítali. Donguz Orun, Elbrus, Šchara... Klasickou výstupovou cestou stúpame na lyžiach po snehovom chrbte až do sedla vo výške 4300mnm. Vrcholový hrebeň, okrem toho že je strmý a exponovaný, vyzerá dosť ľadovo a nechce sa mi lyže trepať zbytočne hore. Zaparkujem ich v sedle a ďalej pokračujem po svojich. Miro plánuje zlyžovať priamo z vrcholu a tak ich hádže na batoh. Už doma som tušil, že v žiadnom prípade nemôžem byť Mirovi v skiextrémoch rovnocenným parťákom. Nevadí, urobím si výlet, omrknem kaukazské steny a pokúsim sa vyliezť to, čo Miro zlyžuje. Lyže som aj tak vždy považoval viac za dopravný prostriedok ako za športové náčinie...
Prvý kaukazský vrchol! Ak som sa snažil prirovnať Mestiu k Chamonix, tak potom Tetnuldi musí byť jednoznačne miestny Mont Blanc. Samotný vrchol je dokonca o pár metrov vyšší, ako najvyššia hora Európy. Hore fučí šialený vetrisko a tak sa dlho nezdržujeme. Čo-to pofotíme a začíname zostupovať. Každý tak, ako mu nohy narástli. Ja po svojich, Miro na lyžiach. V sedle už obúvam aj ja a rýchlo fičíme dolu. O 16-tej dorážame ku stanu. Quechua stále žije! Hneď pokračujeme ďalej. Po prašane a totálnej sračke, si dole vychutnávame parádny jarný firn na obrovských pláňach. Snehové pláne, striedajú zelené lúky a opäť po svojich schádzame do dedinky Adishi. Čarovné miesto na úplnom konci sveta! Divoký potok, zelené lúky, zasnežené štíty, zopár rozpadnutých domčekov a klasické svanské vežičky. Cítime sa ako v stredoveku. Jediná možnosť ako sa sem dostať, je dvojhodinová cesta autom 4x4 po zablatených poľných cestách. Ak by som mal vybrať najnetradičnejšie miesto pre život, aké som kedy videl, tak je to práve Adishi. A možno by si domáci hovorili to isté, keby videli, kde žijeme my...

Chatyn Tau (4412m)
Juhovýchodný kuloár 3B
(2800 metrov výstupu za deň)
Prvý pokus o dlhočizný kuloár na Chatyn, nám kvôli búrkam nevychádza podľa plánov a tak si chuť napravujeme aspoň na peknej trojtisícovke Koruldi (3328m). Nasleduje trocha kultúry, prehliadka Chergianiho rodného domu, lezeckého múzea, obranných vežičiek, ktoré sú absolútnou svetovou raritou, dosahujú výšku 25 metrov, v celej Svanetii ich je okolo 2500 a ľudia v nich kedysi žili. No a potom už prípravy na pokus o Chatyn č.2. Rozhodujeme sa však jemne pozmeniť taktiku a na rad prichádza obľúbený štýl fast&light. Vyrazíme o polnoci a za deň sa pokúsime vystúpiť viac ako 2800 výškových metrov, ktoré následne zase aj zlyžujeme. Dosť nás totižto obmedzuje čas a hlavne búrky. Na celý okruh potrebujeme minimálne 11 hodín a akoby zázrakom sa od polnoci presne na takomto okienku „pekného počasia“ zhodujú viaceré predpovede. Navyše je kuloár orientovaný na JV, čiže už na brieždení, potrebujeme byť niekde za polovicou...
23:45 zvoní budík, i keď zvoniť ani nemusel. Domáci nás vezie po most cez rieku Mestiachala a my vyrážame do tmavej noci. Zhruba vo výške 2200 m.n.m., po dvoch hodinách šlapania, konečne obúvame lyže. Sme na ľadovci Chalaadi glacier, ktorý dosť pripomína Mer de Glace. Pod stenou sme presne o 3:30 a keďže obloha sa definitívne vyjasnila, môžeme sa pustiť do toho. Niečo pred piatou sa brieždi a my sa dostávame do objektívne najnebezpečnejšej časti celého výstupu. Preliezame po snehových mostoch, vypadaných lavínach a nad hlavami nám spokojne visia obrovské seraky. Miestami lezenie vyžaduje oba čakany, inde sa stačí opierať o paličky. O 6:30 sme zhruba v polovici steny. Za chrbtom sa nám rozlievajú oblaky, spomedzi ktorých, vytŕčajú iba tie najvyššie vrcholky: Tetnuldi, Gestola, Džangitau, Šchara... Začíname značne spomaľovať a do žľabu svieti slnko. Svoje asi robí aj výška, keďže sme už prešli cez 4000 metrovú hranicu. Záverečné metre do sedla sú úplne nekonečné. Striedame sa vo vedení a na nohách sa nám od tepla robia poriadne papuče. Známka toho, že sneh oťažieva. O chvíľu sa už našťastie rozhliadame zo 4412 metrov vysokého vrcholu Chatynu. Pred nami sa vypína dokonalá Ušba aj s jej klasickou cestou po Severnej hrane. Naľavo zase tušiť slávne Chergianiho zrkadlá... Je dosť neskoro (11:00) a o takomto čase sme už pomaly chceli byť dole. Rýchlo skáčeme do lyží a začíname lyžovať. Sneh je mokrý, podklzuje a navyše vrchná časť kuloáru má konštantný sklon 50 až 55°, čo považujem viac za lezecký ako lyžiarsky terén. Po zhruba 200 metroch trápenia vyzúvam a radšej zostupujem po svojich. Miro, samozrejme, lyžuje. V strede žľabu sme presne v spádnici všetkých lavín, teda lyže opäť na nohy a rýchlo preč. Dole na ľadovci je brutálna horúčava ale sme radi, že sme to zvládli. Zažil som už síce v živote aj zopár lepších jázd, no ten kopec stál naozaj za to!

Ušba-severný vrchol (4698m)
Východný kuloár 4A
(1600m)
„Diov hnev sa zniesol aj na Prométea. Vládca bohov vyslal Hefaista s pomocníkmi, aby prikuli odbojného Prométea najťažšími a najmocnejšími reťazami k vysokej skale v pohorí Kaukaz. Iba nerád poslúchol Hefaistos rozkaz vládcu bohov a prikul Prométea ku skale tak tesno, že sa nemohol ani pohnúť. Vysoko nad priepasťou, v ktorej plávali útržky hmiel, visel Prométeus medzi nebom a zemou, ale sa nepokoril, neprosil Dia o milosť. Keď Zeus videl, že Prométeus neprosí o milosť a hrdo nesie svoj údel, vyslal za Prométeom na Kaukaz obrovského orla. Orol prilietal každý deň k pripútanému Prométeovi, trhal mu ostrým zobákom pečeň z tela a živil sa ňou. Cez noc pečeň Prométeovi znova dorastala a orol mal ráno pripravenú novú potravu. Na takéto trápenie odsúdil Zeus Prométea naveky. Uplynulo veľa rokov, ale Prométeus sa nepodrobil...“

Už v mojich lezeckých začiatkoch, som Ušbu považoval za jeden z najkrajších vrchov na svete. Kaukazský Matterhorn! O tom, že sa raz rozhliadnem z jej vrcholu, som si však netrúfal ani len snívať. Osud to tak asi chcel, no maličké, najskôr tatranské, neskôr o čosi väčšie alpské krôčiky, ma zaviedli až pod kráľovnú celého Kaukazu. Keby mi to bol niekto pred pár rokmi, pri obliehaní sitnianskych šestiek povedal, zrejme by som ho vysmial. A teraz ležím v stane pod jej východnými zrázmi a neverím vlastným očiam. Oba vrcholy strmo čnejú k modrej oblohe a v kontraste s divokými ľadovcami a zelenými lúkami, tvoria totálny gýč.
Za tých pár rokov, sme si skúsili yosemitské i patagónske žulové vertikály. Obliezali sme okolie slávneho El Capitana a otočili sa 40 metrov pod vrcholom „nedobytného“ Cerro Torre. Ale až vrchol Ušby považujem za ďalší krok v mojom horolezeckom živote.

Konečne je krásne počasie, skutočný plech! O dva dni letíme domov a vyzerá to tak, že sa na nás usmialo šťastie. Skoro ako na požiadanie... Zajtra chceme, po stopách prvovýstupcov z roku 1888 (Cockin-Almer), vystúpiť východným kuloárom na severný vrchol Ušby, čo bolo už od začiatku našim hlavným cieľom.
Deň začíname tento krát pre zmenu o druhej v noci. Varíme vodu, obliekame sa a okolo tretej vyrážame. Najskôr na lyžiach, neskôr keď sa svah pristrmí, dávame mačky. Sme v spádnici serakov a tak sa snažíme ísť čo najrýchlejšie, i keď sa boríme miestami až po kolená, lebo sneh dostatočne v noci nepremrzol. Najlepšie sa ide po dráhach vypadaných lavín. Pomaly sa rozvidnieva a nad našimi hlavami sa strmia oba vrcholky Ušby. Tak blízko! Ide sa fantasticky a na tvrdom snehu rýchlo naberáme výšku. Zo sedla medzi severným a južným vrcholom traverzujeme veľké snehové pole a dostávame sa do vrcholového žľabu, v ktorom je ľad. Teraz je to už naozaj len kúsok. Konečne hrebeň! Neskutočné výhľady. Opatrne nakúkam do severu. Dole sa zelenie údolie Baksan, východisko pre veľké severné steny na ruskej strane. A v diaľke bájne Bezingi. Možno raz! Obloha je bez jediného mráčika. Lezieme po snehovom hrebeni s veľkými prevejmi. Krásne tvarovanú južnú Ušbu máme ako na dlani. Dokonalý kopec! Ale aj ten náš je krásny. A práve sme zastali na jeho vrchole vo výške 4698m. Teda tesne pod ním, lebo samotný vrchol tvorí obrovský snehový prevej. Robíme zopár katalógových fotiek, no veľa času nie je, pretože sa opäť strašidelne otepľuje. Vyrážam nadol ako prvý a na svojej taktike, nelyžovať sa v lezeckom teréne, nič nemením ani tento krát. Miro čaká, kým sa mu sneh trocha odtopí. Najhoršie úseky sa mi darí zliezť celkom rýchlo, no potom dosť dlho čakám schovaný pod previsom. Všade okolo to hrmí, zrejme bude najvyšší čas zostúpiť. Po polhodine konečne prichádza Miro, obúvam lyže aj ja a začíname lyžovať prostrednú časť žľabu. Hneď v druhom oblúku ma triafa do stehna obrovský kus ľadu. Chvíľku rozdýchavam, no potom lyžujem aj cez bolesť nech nepriletí ešte niečo väčšie. Žľab je tak akurátne odtopený a jazda je naozaj príjemná, konečne si ju vychutnávam aj ja. Strmosť svahu je okolo 40/45°, ale je dôležité neurobiť chybu, lebo expozícia je veľká... O hodinu sme pri stane. Všetko sa podarilo, len noha pekelne bolí. Aj napriek tomu to bola jazda snov. Ešte nikdy som sa nelyžoval v júni. No myslím, že na tento rok už aj celkom stačilo. Pohľadom do ohromnej východnej steny sa lúčime s Kaukazom. Výlet to bol naozaj veľmi podarený. 4 krásne vrcholy za dva týždne. Od majestátneho Tetnuldi, cez pohodové Koruldi a grandiózny JV kuloár Chatynu až po Mirov prvozjazd Ušby. Bolo to fantastické!
A ja som naozaj rád, že som mohol byť pri tom!

Text: Maroš