Alpské špáry

Grand Cap, Blatiere, Portalet

Kde sú najlepšie alpské špáry??? Ako ich nájsť? Ako ich vyliezť? Čím ich odistiť?
A zaujíma to vôbec niekoho? Dnes? Keď na lezenie v horách stačí zopár expresov, ferratový set, prípadne jeden, vetrom ošľahaný, horský vodca?
Verím, že áno! Verím, že ešte stále je medzi nami zopár bláznov, ktorí si dobrovoľne zoderú ruky, kolená, lakte a rôzne iné časti tela, šuchaním ich o skalu. Že aj v dobe, na mieru tvarovaných umelých chytov, môže byť niekto, kto má radosť z vykrúcania prstov v tenučkých puklinách, alebo z visenia v previsoch, snažiac sa dlaňami rozdrviť tvrdú skalu. Že sú ešte stále ľudia, ktorí namiesto krvilačného vŕtania nitov po metri, uprednostnia sadu gigantických friendov za opaskom a neboja sa odliezť zo svojej komfortnej zóny...
Takže, pre tých, ktorí sa vyžívajú vo vlastnej nemohúcnosti a radi siahajú na dno svojich síl aj v zdanlivo ľahkých číslach, som pripravil (prudko subjektívny!) výber najlepších horských špárových oblastí na alpskej žule.
Nech sa páči!

Chamonix
Prvá oblasť, ktorej sa trošku povenujeme, sa rozprestiera nad legendárnym údolím Chamonix, na francúzskej strane Bielej Hory. Priamo v mekke alpinizmu! Tak ako som sľúbil, júlový alpinizmus, nahradilo augustové špárovanie a my sme spolu s Rasťom, rozložili stan na blatierskych lúkach, pri jazierku Lac Bleu. Áno, tušíte správne. Aiguilles Chamonix! Staré, známe, dobré chamonixské ihličky! Síce okukané a oblezené, ale stále rovnako krásne. Túto oblasť som vybral hneď z niekoľkých dôvodov. Ten prvý je úplne jednoduchý, Ihly sú skrátka srdcovka a leto bez týchto elegantných zubatých vežičiek, by pre mňa ani nebolo letom. Leziem na nich už 10 rokov a ešte nikdy nesklamali. Druhý dôvod je ten, že sú doslova za humnami. Kdekoľvek sa v Chamonix pohnete, máte ich stále na očiach. Vidíte ich z námestia, z kostola, z reštiky, z krčmy aj z kúpaliska. Stačí nasadnúť na lanovku a pri správnom výbere sektoru, do hodiny leziete v 800 metrových žulových vertikálach. A po tretie, lezenie na nich, by mal aspoň raz za život, okúsiť každý milovník dokonalého granitu!
Na ich slnečnú a notoricky známu stranu okolo chaty Envers des Aiguilles, sa dostanete kombináciou vláčiku Montenvers a fajnovej 3-hodinovej turistiky. Odmenou sú grandiózne klasiky (Aiguille de la République, Grépon...), skvostné línie legendárneho Michela Piolu (Nantillons, Tour Rouge...), ale aj ťažké špáry (Aiguille du Fou, Little Yosemite...). Všetky potrebné informácie, ako aj výber tých najlepších ciest, nájdete v sprievodcovi Envers des Aiguilles (Michel Piola). Poďme však na tú temnejšiu stranu, ktorá si toto pomenovanie nevyslúžila len tým, že je väčšinu dňa v tieni, ale aj svojím ťažkým lezením a poctivou klasifikáciou. Divoká, tajomná a dobrodružná. Skrátka, Chamonix side! Takisto je tu chata (Plan de l´Aiguille), ale drvivá väčšina lezcov využíva bivakovanie pri vyššie spomínanom jazierku Lac Bleu. Tu by som sa možno na chvíľu pozastavil. Videl som zopár odvážlivcov, ako z tohto jazierka naberajú vodu, z ktorej si následne varia chutnú večeru. Nakoľko si doňho chodím umývať riť (a nie som jediný), veľmi to neodporúčam. Obzvlášť, keď prístup z lanovky trvá slabých 15 minút a môžete si sem doniesť 3 tašky jedla a 4 bandasky vody... Ale to len tak na okraj. Každopádne prajem dobrú chuť! Spiatočný lístok na obe lanovky, ako Montenvers, tak aj Plan de l´Aiguille, stojí okolo 30 euro, čo je úplne nepodstatná informácia, keďže miestna politika je dosť nekompromisná, a to každý rok pumpnúť ľudí o kúsok viac. Pričom sa, samozrejme, na rasu, národnosť a vierovyznanie vôbec nehľadí. Áno, narážam na Arabov a Japoncov. Títo ľudia by skrátka mali mať special prize. Je ich 100krát viac ako lezcov, zaplatia radi a práve oni sú hlavný a zároveň jediný dôvod zdražovania. Navyše sa vám úplne v pohode môže stať, že kvôli takejto orientalno-samurajskej štrúdličke, ráno pred lanovkou, nestihnete prísť načas pod svoju vysnívanú stenu...
A teraz už späť k lezeniu. Za kúpu určite stojí parádny, voňavý, novučičký sprievodca Mont-Blanc GRANITE volume 2 Chamonix Aiguilles (Damilano, Désécures, Laurent), ktorý je spolu s prvou časťou Mont-Blanc GRANITE volume 1Argentiere basin, od rovnakých autorov, vôbec najkvalitnejším lezeckým sprievodcom akého tu môžete nájsť. Je to výber najlepších skalných bonbónikov od Aiguille de l´M, cez Grand Charmoz, Grépon a Aiguille de Blatiere, až po Peigne, Pelerins a Aiguille du Plan. Nájdete tam nástupy, zostupy, fakt kvalitné topá, materiál aký do danej cesty potrebujete, aj štipku histórie. Takto má podľa mňa vyzerať dobrý sprievodca. Nezostáva iné, ako tešiť sa aj na ďalšie diely!!! Cesty odporúčať nebudem, pretože výber je naozaj luxusný. Od dlhočizných skalných alpinizmov, cez krátke ale výživné špárové cesty, až po vodcovské klasiky, či dokonca viacdňový traverz všetkých Ihiel. Každému podľa gusta. My sme si tento krát vybrali západnú stenu Aiguille de Blatiere a Pilier Rouge de Blatiere. Práve do tejto oblasti by vás celkom určite malo zaviať, ak chcete povymetať to najlepšie, čo sa v alpskej špárovej ponuke nachádza...
Pilier Rouge de Blatiere, patrí medzi moje TOP3 chamonixské steny a myslím, že aj tí najväčší miestni fajnšmekry ho považujú za absolútny klenot. Je to jedno z Piolových obľúbených „ihrísk“ a má všetky ingrediencie pre granite-climbing paradise. Tento takmer 300-metrový Červený pilierik, je učupený v ľavej časti západnej steny a vedie naň 15 fantastický ciest. Všetky sú krásne a vo všetkých si kvalitne zabojujete. Dokonca ani veľmi nezáleží na tom, či je to 5+, alebo 7a, v oboch prípadoch si totiž budete hovoriť, že nič ťažšie ste v danej obtiažnosti v živote neliezli. Za vylezenie stojí naozaj všetko, ale z tých najznámejších spomeniem aspoň elegantné 6áčka (Nabot Leon, Les Diamands du President), 6béčkový špárový testpiece (Majorette Thatcher), alebo delikatesu (L´eau rance d´Arabie). Bobokassa a Mobutu et bouche cousue sú dve cesty, priam ideálne na zoznámenie sa s extrémne poctivou miestnou 6céčkovou klasifikáciou. Obe sme si dali, v rámci Rasťovho tohtoročného alpského rozlezu, a obe vytrápili celkom slušne. Dobrá správa je, že ujo Piola, postupne preisťuje všetky svoje cesty a v kľúčových miestach sa môžete tešiť na luxusné lepené borháky. Tie už predsalen pôsobia trošku dôveryhodnejšie ako, hrdzou ohlodané 30-ročné spitíky. I keď uznávam, hodnota ciest tým výrazne klesá... Zlá správa (pre slovenských preisťovačov) je, že iba mení kus za kus, čo pri prvej menovanej ceste znamená asi tak 5 fixných istení na 300 metrov a pri tej druhej, je to tuším ešte menej... Z ďalších ťažších kúskov by som určite nevynechal poctivé špárovačky (Charles Eternue, Gauloiserie), kde sa už naozaj zídu nejaké tie crack skills navyše! No a najťažšou cestou na pilieri zatiaľ zostáva (Echec et Marx), v ktorom však hlavné problémy riešite v rajbasoch.
Aiguille de Blatiere (West Face)- Brown/Whillans je klasika fakt veľkého formátu. Možnosť, vyskúšať si širočiny za 6c od , svojho času, najlepších britských (a možno aj svetových) špárarov, naozaj nemáte každý deň, no nie? Do pozornosti dávam predovšetkým Brown crack a pripomínam, že bola vylezená v roku 1954! Len aby ste na to mysleli, keď sa tam raz budete zmietať ovešaný dvoma sadami tých najväčších camalotov, aké dostať na trhu... Inak, keď si v tom peknom novom sprievodcovi budete študovať topo tak vedzte, že klasifikácia 5c, 6a v tejto ceste vôbec neznamená oddych, ale celkom tuhý boj a zopár krvavých šrámov navyše... Po 14-tich dĺžkach sa dá po policiach Fontaine Ledges, vytraverzovať na Západný pilier a ním buď doliezť na krásny severný vrchol Blatieru, prípadne zlaniť cestou Fidel Fiasco naspäť pod stenu. Originálnu líniu totiž ovplyvnilo zopár „lupienkov“, ktoré zo steny za tie roky poodpadávali. Zasiahli síce aj spodnú časť steny, kde sme kedysi s Katkou, po prelezení ťažkých dĺžok, zopár hodín dosť beznádejne blúdili, no línia je dnes hlavne vďaka novému sprievodcovi viac-menej jasná. Takže smelo do toho!

Courmayeur
Keď sa v Chamonix ponoríte do tunela, ktorý vedie durchom rovno popod Mont Blanc, tak vás to vypľuje na druhej strane, kde najvyššia hora, nesie meno Monte Bianco. Talianske mestečko Courmayeur je spojnica troch nádherných divokých údolí (Val Ferret, Val Veny, Valle d´Aosta) a ponúka niečo úplne iné ako nájdete v preľudnenom Chamonix. Dokonca, často krát je to jediné východisko ako čo najrýchlejšie vypadnúť z tamojšieho letného blázninca a vychutnať si pokojné hory, či divokú prírodu, len sám so sebou. Žiadne zápchy na lanovkách a minimum preplnených chát. A to ani v top sezóne! Vysoko nad Courmayeurom, priamo v srdci Mont Blancu, na obrovských snehových pláňach, leží Grand Capucin. Nebojím sa napísať, že najkrajšia veža v celých Alpách. Tomuto nádhernému oranžovému žulovému monolitu, patrí v mojej hitparáde (absolútne bezkonkurenčne), číslo 1 medzi všetkými stenami. 400 metrov tej najlepšej skaly akú si viete predstaviť, ktorej kvalita dokonca miestami možno siaha ďaleko za hranice vašej predstavivosti. Spoločne so skupinkou krásnych vežičiek (Clocher, Trident, Chandelle, Petit Capucin, Adolphe Rey, Pyramid a Lachenal), tvorí jedno z najúžasnejších žulových ihrísk, aké sa tu dajú nájsť. Desiatky fantastických ciest a stovky nezabudnuteľných lezeckých metrov. Grand Capucin a jeho menší susedia, sú vlastne také satelity, vybiehajúce z východných zrázov štvortisícovky Mont Blanc du Tacul. Najvyšší a samozrejme najkrajší z nich, je práve Grand Cap alebo Veľký Mních, ktorý vytŕča až do výšky 3838 m.n.m. Je to výška, do ktorej sa už veľmi neoplatí nabehnúť rovno z domácich pasienkov, ale stojí za to, dobre sa aklimatizovať! Okrem toho, že predídete mnohým problémom, možno vám to zachráni prelez vašej vysnívanej cesty. Čo sa prístupu týka, ten je pomerne komplikovaný. V prípade, že ste v Chamonix, tak spomínaný Tunnel du Mont Blanc, je najlepšia voľba. Oplatí sa ísť skoro ráno, alebo neskoro večer aby ste sa vyhli všetkým presúvajúcim sa dovolenkárom. Spiatočný lístok stojí 55 éčiek a platí 7 dní. Nie je to málo, ale 3 hodiny cestovania cez horské sedlá, občas za tie prachy stoja. V prípade, že ste už priamo v Courmayeuri, tak máte problém s tunelom vyriešený, akurát ste zrejme zacvakali zopár euro navyše za talianske diaľnice... Tu už stačí naskočiť na prvú lanovku (Skyway Monte Bianco), ktorá je krásna, novučičká a ponúka výhľad na také dominanty ako: Peutereyský hrebeň, Grand Pilier d´Angle, Dent du Geant, či Grandes Jorasses. A ako som už spomínal, nejakým zázrakom na nej nie sú zástupy ľudí. Všetci sú totiž v Chamonix... Bývať sa dá na chate Torino, odkiaľ je to na nástup cca hodinka pohodovej chôdze po ľadovci. Tu je dôležité poznamenať, že trhliny sú občas na ľadovci aj keď ich nie je vidieť... Druhá možnosť, je rozložiť stan rovno pod stenou (cca 10 minút pod nástup). Tu je dôležité poznamenať, nejedzte žltý sneh... V žiadnom prípade neodporúčam nechať si bivakovacie veci v blízkosti chaty/lanovky, alebo v okolí sedla Col des Flambeaux, pretože vám odtiaľ môžu veľmi ľahko zmiznúť!! Mal som to „šťastie“ si to tento rok vyskúšať na vlastnej koži... Ráno sme sa na pohodu vyviezli prvou lanovkou a batohy s vecami na bivak zhodili na ľadovci. Reku, keby sme večer nestíhali alebo by bola chata plná. Po lezení sme sa vrátili a veci nikde. Teda tie moje, Rasťove zostali nedotknuté. Zhodnotili sme to ako lúpež storočia a pobrali sa na chatu. Roztrhaný spacák, deravý batoh, karimatka, varič a jeden stan značky Quechua, ktorý stál 20 éčiek. Oproti takmer novým Rasťovým veciam (batoh Black Diamond, spacák Sir Joseph, kľúče od auta atď.) to teda bolo úplné terno... Hneď ďalší deň som nabehol do obľúbeného obchodu Quechua a všetky tieto veci, nakúpil za 120 euro. V podstate som tuším z toho vyšiel lepšie ako zlodej. Jediné, čo ma na tom serie, že som bol do rána hladný a že sa to stalo na horách...
Východná stena Grand Capucina ponúka na výber 19 ciest a ďalších 8 variantov, či kombinácií. So sprievodcom je problém, pretože všade je voľačo, no nikde neni všetko. Aktuálne najlepšieho na trhu vlastním ja, vyšiel v náklade jeden kus, je nepredajný a vyrobil som ho „na kolene“ počas tohto leta. Keby niekto chcel, za hambáč v MBC, dám nakuknúť... Ako ochutnávku dávam do pozornosti najmä cesty (O Sole Mio, L´Echo des Alpages, Voyage selon Gulliver, Voie Bonatti, Directe des Capucines). Medzi najkrajšie patrí aj Švajčiarska cesta a presne do nej viedli naše kroky, hneď po rozlezení sa na Ihlách. Voie des Suisses, ako ju nazývajú domorodci, je známa hlavne tým, že v kombinácii s cestou O Sole Mio, ponúka najľahšiu možnosť ako vyliezť na vršok Grand Capa. Čím sa, samozrejme, automaticky radí medzi najlezenejšie. Málokto ale vie, že sa dá vyliezť aj v originálnom smere z roku 1956 a dokonca voľne za 7a+. A toto bolo naším cieľom. Rasťo si vychutnal luxusné špáry v spodnej časti. Sokolíky, prstovky aj žaby, všetko ľahučké lezenie do 6a v grandióznej skale. Pod kľúčovou dĺžkou, ktorú väčšina lezcov ofajčí traverzom doľava do cesty O Sole Mio, sme sa vystriedali a plnými dúškami som si užil radosti športového lezenia na krivých skobách a všakovakých motúzikoch. Potom nasledovala ešte jedna nepríjemná, riťatá špárka za 6c, ľahký dolez a obligátna vrcholovka s Mont Blancom v pozadí. Grand Capucin opäť nesklamal!

Champex
Okolie švajčiarskej dedinky Champex je najmenej známa časť masívu, čo jej však na kráse vôbec nič neuberá. Práve naopak! Fantastické prostredie, minimum ľudí a neuveríte, ale to najlepšie špárové lezenie v celých Alpách! Vežička Petit Clocher du Portalet, spoločne s Grand Capucinom a Aiguille de Blatiere, uzatvára trojlístok alpských špárových bonbónikov. Paleta ciest, ktorou sa pýši jej severná stena, sa veru len tak nevidí. Tenučké 8áčkové pukliny v hladkých platniach, brutálne 7béčkové sokolíky v kolmých kútoch aj previsnuté 7áčkové širočiny v tmavých komínoch. Najľahšou cestou je brutálne ťažký Etat de Choc, ktorý svojou nekompromisnou líniou zlákal aj nás. A bol to zážitok. Lezenie s pocitom, že ďalší krok už proste nedám. Lezenie ďaleko za hranicou komfortnej zóny. Lezenie úplne na doraz. Cesta, ktorú si budem pamätať ešte veľmi dlho. Myslím, že v Alpách som ešte ťažšie širočiny neliezol. A veľa ich už asi ani nebude... Toto skrátka treba vyskúšať. Treba to zažiť!
Na trase Martigny – Champex – La Breya (lanovka) – Cabane d´Orny (chata), nenájdete vôbec žiadny problém. Na lanovke necháte 20 švajčiarskych „drobákov“ a keď chcete ušetriť za chatu, prvé pekné bivakovacie miesta aj s vodou sú zhruba po hodine chôdze. Nástup pod stenu zaberie ešte ďalšiu cca hodinku, takže optimálny scenár je ísť ráno prvou lanovkou, nájsť si nejaké pekné miestečko na spanie a ísť sa trošku oťukať do miestnych stien. Lezenie na Clocheri, totiž nie je len o ťažkej severnej stene, ale má aj dve oveľa prívetivejšie strany. Náš výber Esprit de Clocher vo východnej stene, bol úplne skvostný, rovnako ako (South-East Pilar), ktorý sme v roku 2012 liezli s Katkou. Zlý výber na tejto veži vlastne prakticky neexistuje... Sprievodcov nájdete viacero, no asi najlepší a najkomplexnejší je Entremont Escalades od (Olivier Roduit). Množstvo fotiek a nákresov sa však dá nájsť aj na nete. Informáciu, že takmer do všetkých ciest potrebujete dve až tri sady camalotov, vrátane čísla 4, 5 a 6, však určite oceníte aj bez sprievodcu. A jeden veľký bonus na záver. Ak do kopcov príde sneženie od západu a zakydá všetko od výšky 2000 m.n.m, čiže Blatiere aj Capucin, v stenách Clocheru sa dá hneď prvý pekný deň po snežení liezť! To sa oplatí...

Vallorcine & Valle del Orco
Práve dážď a sneženie býva pri vyššie spomenutých cieľoch dosť veľký problém. Nie každý má možnosť, stráviť v Chamonix celé leto a počkať si na podmienky, no keď už sa tu náhodou ocitnete práve v takomto nečase a ste hladný po špárach, ideálna voľba je skalka Le Couteray pri dedinke Vallorcine. Nájsť ju, chce poriadne dobrý orientačný zmysel, ale klenot, ktorý sa v nej nachádza Couteray Crack naozaj stojí za to. Krásne previsnuté 7b+ v luxusnej žabovici s kľúčovými krokmi cez boľavé fingerlocky. Stále som vás nenamotivoval? Tak vedzte, že krajšiu špáru v celom chamonixskom údolí už nenájdete. A keby vám to stále nestačilo, hneď vedľa si môžete skúsiť (Thai Box), previsnutú širočinu za 8a...
Druhou možnosťou ako prečkať zopár daždivých dní je Valle del Orco, alebo európske Yosemity. Toto fantastické žulové údolie je zo Chamonix vzdialené len 3 hodinky cesty a myslím si, že nič podobnejšie legendárnemu Yosemite Valley už v Európe nenájdete! Hádam najväčším lákadlom je stropová špára, obdoba yosemitskej Separate Reality, s názvom Legoland. Názory na jej klasifikáciu sa rôznia a dosť výrazne závisia od vašich špárových zručností. Niektorí hovoria o 8a, iní zase o 7a, no väčšina sa zhoduje na 7b+. Asi najtriezvejšie to zhodnotil Nico Faversse, ktorý po svojom OS preleze povedal, že Legoland je síce ľahší ako Separate, no keby sme mu dali 7a, museli by sme preklasifikovať väčšinu špár v Európe... V Orcu nájdete aj množstvo nádherných viacdĺžkoviek v stenách ako Caporal, či Sergent. Z tých čo sme si tento rok vyliezli, bol jednoznačne najkrajší Diedro Nanchez, ale ďaleko nezaostali ani megaklasiky Un Folia du Sir Biss, či Locateli/Motti. Stačí otvoriť sprievodcu Valle dell´Orco od Maurizia Ovigliu a špárovačka života sa môže začať!

Text: Maroš