Štiavnické vrchy

Hrebeň s príchuťou domova

„Vygúľal sa mesiačik ponad hory, ponad doly, ponad celú zem. Sedel si na oblohe ako v ľahkých sedliackych perinách zakutaný. No takto mu dobre bolo hľadieť na zemeguľu, ako sa krúti sťa nevesta na muzike. Zahľadel sa na rozstrapatenú Európu. Prebehol mdlým zrakom po nej, a potom ho zabodol kdesi pri Čiernom mori do Dunaja širokého. A po jeho kalnej vode, proti prúdu, vliekol mesiačik-samotár pohľad úrodnou Valašskou nížinou, zabahnenými brehmi, úzkou Železnou bránou, holými a suchými kopcami Balkána do šírej, bohatej roviny banátskej a potom sa niesol s divými kačkami, letiacimi k toku rozvodnenej Tisy a do močarín, čo večne túto rieku obklopujú. Ale kačky leteli ponad Dunaj, ponad jeho kalnú vodu, nuž mesiačik hľadel na ne, i na Dunaj. A keď sa potom kačky odlepili od temnej stuhy Dunaja a preveslovali na druhú stranu, kam ich srdiečka za močarinou túžiace tiahli, vari to mesiačik ani nezbadal. Nie, lebo hľadel na široký Dunaj a keď si spomenul na kačky, boli tie dávno za horami, za dolami. A tak mesiačik nechal kačky kačkami a hľadel na tok Dunaja, čo sa odrazu skrútil, akoby sa stratiť chcel na západe. Čudoval sa mesiačik, prečo to robí, prečo sa poberá krivými cestami. Ale keď zbadal, že na kolene Dunaja, tam, kde sa tak odrazu prehol, vyrastá temná škvrna, ktorá mohla aj horou byť a mohla byť aj horským chrbtom, lebo sa preťahovala k severu, prišiel na to, prečo sa Dunaj tak odrazu obrátil. Dunaj nemá rád hory. A hodná kôpka ich je, keď prešiel zrakom krivý chrbát Karpát. A keď ho tak premeral, zbadal, že miestami sa čosi blyští. Akoby tenké stuhy sa tiahli rovnobežne s horskými reťazami. Aha, usmial sa mesiačik-samotár, to budú rieky. A tá jedna, najbližšie kolenu, sa najkrajšie blyští. A keby bol mal mesiačik mapu našej zeme, bol by sa dozvedel, že táto rieka sa volá Hron...“
Jozef Horák- Povesti spod Sitna

A pri Hrone začnem svoje rozprávanie aj ja. Tu som sa narodil a tento kraj považujem za domov. Je to kraj, kde sa z rovinatých nížin a úrodných polí Panónskej panvy stávajú lesnaté vrchy zvlnených Karpát. Jedno z najzaujímavejších prírodným divadiel sa odohráva hneď za mestom. Pred bystrou podhorskou riečkou, prameniacou kdesi ďaleko pod legendami opradenou Kráľovou hoľou, sa tu rozostupujú skaly aby si pomedzi ne hrdo prerazila cestu a rozliala sa do Podunajskej nížiny, kde sa premieňa na pokojného skrúteného hada. Toto miesto sa nazýva Slovenská brána a tu začínam trojdňový prechod hrebeňom Štiavnických vrchov. Pokojná ranná prechádzka ľavým brehom Hrona a krátky výstup na Krivín, ktorý ponúka dokonalý výhľad na neďaleký kláštor v Hronskom Beňadiku. Priamo pod mojimi nohami Hron nadobro opúšťa slovenské hory a pokračuje vo svojej púti k Čiernemu moru. Dosvedčuje to aj sneh, ktorého je každým krokom, proti jeho prúdu, stále viac. Pod Priesilom je ho už vyše kolien, ale po štyroch hodinách celkom výživnej turistiky zastavujem aj na jeho vrchole, ktorý je najvyšším vrchom v levickom okrese. Opúšťam Tekov, kraj voňavých pečených husí, kvalitného vína a pestrofarebných slnečníc. Kraj pre oko horolezca ničím nezaujímavý. Kraj vďaka ktorému vám medzi skutočnými alpinistami prischne nálepka „ten z kukurice“ a vaše domovské kopce považujú horali spod Tatier za obyčajné pasienky. Vchádzam do kráľovského Hontu a z vrcholov Agraš, či Tatiar sa otvára fantastický výhľad na jeho najväčšiu pýchu- majestátne Sitno. Tento niekdajší stratovulkán je dnes so svojimi 1009 metrami rovnako dominantný ako bol v dávnej minulosti, kedy na jeho štyritisíc metrov vysokom vrchole ležal večný ľad a sneh a južné úbočie obmývalo Panónske more. Práve vďaka tejto sopke a jej starodávnym lávovým prúdom máme aj my, chlapci z nížin, kde liezť. Horša, Pukanec a predovšetkým južné i severné zrázy Sitna sú našimi domovskými skalami.

„Kedysi dávno žil pri Sitne jeden kováč. Bol šikovný, ale nemal veľa práce, pretože sa nebojovalo a nemal čo do úst vložiť. Mal blízko seba potok, odkiaľ získaval pstruhy a vodu čistú, pramenistú. Deti však nemal začo obliekať, boli ešte malé, ale pomaly rástli. Chcel predať kováčsku dielňu a žiť pokojným životom. Až do doby, kým neprišiel akýsi rytier. Mal zvláštne brnenie a najprv si mysleli, že je kupcom. Čo od neho môže chcieť? Pýtali sa ľudia jeden druhého. Kováč s ním odišiel kdesi do lesa, nikto ho odvtedy nevidel. Prišli až k Sitnu a kováč začal mať výčitky svedomia. Bál sa, že ho rytier zabije a už chcel unikať. Vrch sa otvoril. Bolo tam mnoho rytierov, nepredstaviteľné množstvo a všetci spali. Jediný bol hore, sprievodca kováča. Kováč musel ukuť mnoho mečov, brnení, len to tak rinčalo. V dedine sa naňho zabudlo a ľudia si mysleli, že ho rytier už dávno skántril. Deti už dávno vyrástli a žena si našla milého. Za pár rokov sa s poriadnym mešcom vrátil. Našťastie práce mal stále dosť, lebo každý niečo potreboval opraviť. Kde bol? Bol medzi sitnianskymi rytiermi. Tak aj ľuďom hovoril. A vraj, keď bude Slovákom najhoršie, prídu a pomôžu im. Málokto vedel, že meče a brnenia rytierov sú čarovné... Každých sedem rokov sa prebúdzajú i bez volania, aby sa opýtali starého rytiera, strážiaceho východ, či je ich čas už tu? Starý rytier na to vystúpi na sitniansky vrch, aby zavolal na všetky strany sveta, či už? Ak odpoveď neprichodí, zavrie okovanú bránu a vráti sa do siení, aby rytieri odpočívali ďalších sedem rokov.“
Ondrej Sliacky- Slovenské obrázkové povesti

Večer si kúsok nad dedinou Uhliská rozkladám bivak. Pre dnešok stačilo. Je síce ešte iba niečo po štvrtej, no tma ako v rohu. Výhoda decembrového bivakovania, človek sa vyspí naozaj do sýtosti. Po 15-tich hodinách vyvaľovania sa som ráno opäť na nohách. Rýchlo prechádzam cez Uhliská a Vysokú až ku Richňave. Tu si robím menšiu zachádzku a smerujem k Počúvadlu. Ďalší neklamný znak toho, že zima je naozaj tu, sú zamrznuté hladiny miestnych tajchov. Dobre známym chodníčkom stúpam na najvyšší vrchol v celých Štiavnických vrchoch. Nejaká dobrá duša tu našťastie bola hneď po veľkom snežení a tak nemusím robiť stopu. Zastavujem pri prameni, kde do prázdnej termosky naberám chutnú sitniansku vodu, ktorá má oproti roztopenému snehu doslova cenu zlata. Tatárska lúka sa zmenila na krásnu bielu pláň a schody pod vrcholom sú kompletne zasypané, takže trčí iba kúsok zábradlia. V týchto miestach je snehu určite vyše metra. Popri Téryho veži vystupujem na vrchol. Stmieva sa, sneží a fučí vetrisko. Bivak číslo dva rozkladám priamo na vrchole pri zatvorenej chate Andreja Kmeťa. V noci poriadne mrzne a vlhký spacák už celkom neplní svoju funkciu, no aj napriek tomu si vychutnávam ďalší dvojfázový 15-hodinový spánok. Pred očami mám povesti o sitnianskych rytieroch, vatrárovi, či o bielej skale... Tretí deň sa vraciam naspäť na hrebeň. Úsek od sedla Pleso cez vrcholy Tanád a Paradajs až po Červenú studňu je právom považovaný za najkrajšiu časť celého hrebeňa. Doslova bežkársky raj. Krásne výhľady na Banskú Štiavnicu si užívam aj napriek patagónskemu vetrisku, ktorý fučí hneď od rána. Záverečná dvojhodinovka lesmi a lúkami do Sklených Teplíc je už trošku nuda, ale jaskynný kúpeľ v 42 stupňovej vode je zaslúžená odmena a dokonalé zakončenie tohto hrebeňa s príchuťou domova...

Jajže, bože, strach veliký:
padli Turci na Poniky;
padli, padli o polnoci:
Jajže, bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte,
zajať Turkom sa nedajte:
a čo mladô — zutekalo,
a čo starô — nevládalo. —

Skočil Turčín bystrým skokom
do jelšiny nad potokom;
našiel on tam starú ženu,
medzi krovím učupenú.

Také on jej robí muky:
do železa dal jej ruky;
povraz hodil jej na šiju
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči,
po hrobline, po bodliači:
starkej krev sa z nôžok leje,
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva,
kančukou ju pošibáva;
a keď ona na zem padá,
ostrohami v bok ju báda. —

Hučia, hučia Turkov čaty,
poháňajú ľud zajatý:
tri ráz mesiac už omladol,
a oni vždy tiahnu nadol. —

Ten turecký svet ďaleký,
prešli oni prez tri rieky,
zašli oni za tri hory,
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží,
týči k nebu tisíc veží:
Jaj, bože, len smutno je to:
na tých vežiach kríža nieto. —

A keď blížili sa k mestu,
Turkyňa im zašla cestu:
a Turkyňa ako ruža,
pekne víta svojho muža:

„Vitaj, mužu, vitajže mi,
z tej uhorskej krásnej zemi!
Či sa dobre vám vodilo?
Či vám šťastie poslúžilo?“ —

„Dobre, dobre sme chodili:
Maďarov sme si podbili,
a Slováci sa nedali,
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového?
Povedz, žienko, dač dobrého.“
„Dobrá, dobrá tu novinka:
požehnal ti pánboh synka.“

„A ja vediem otrokyňu,
nášmu synku varovkyňu.
Keď ho bude kolísavať,
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona;
veľmi pekne spieva ona:
bo spevu na božom svete
nad slovenský nenájdete.“ —

Turčín sedí, kávu pije
a Turkyňa zlatom šije:
a starká si spieva tíše
a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásno dieťa!
Donesiem ti z hája kvieťa;
donesiem ti z ruže púčok,
veď si ty môj milý vnúčok.“

Dopočul to Turčín mladý,
hneď so starkou stal do vady:
„Ako ty smieš to spievati?
Či si mu ty stará mati?“ —

„Raz Poniky rabovali,
syna môjho sebou vzali;
syna môjho v treťom roku,
mal on hviezdu, znak na boku.“

A Turčín a jeho žena
hodili sa na kolená:
„Odpusť, mati, svojmu synu
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať,
s nami budeš tu panovať,
chodiť, ako my, vo zlate
a spočívať na zamate.“

— „Udeľ vám Boh, deti moje,
sväté požehnanie svoje,
ale túžba moja letí
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona,
na tie krásne brehy Hrona:
tam kvitol kvet mojej mladi,
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji
v tichých hroboch spia v pokoji;
tam — keď bude vôľa božia —
i mňa ku nim nech uložia.“

Samo Chalupka- Turčín Poničan

Text: Maroš

---