Titanová pasca

Tatranský Nový rok!

Titanová pasca. Ten názov vo mne vyvolával zvedavosť ešte skôr ako som prvýkrát zaťal do tatranského ľadu. Nevedel som vtedy celkom presne o čo sa jedná a už vôbec som neplánoval do nej naliezť, ale bola skrátka niečím zaujímavá. Visela nad ňou akási gloriola. Bola možno stelesnením toho, čo znamená zimný tatranský sever. Ak som sa aj v tých časoch vybral týmto smerom tak jedine na prechádzku. Také bolo moje horolezecké myslenie. Aby si mohol liezť v týchto stenách musíš dozrieť. Už len mená prvovýstupcov vzbudzovali rešpekt. Dieška s Páleníčkom patrili medzi elitu tatranských stien a v roku 1973 za 2 dni vyliezli na Rohovom hrebeni naozaj krásnu a poctivú líniu. A do toho ešte ten názov- pasca! Celkom presne si pamätám ako som vypleštil oči keď som prvýkrát uvidel v sprievodcovi pri tejto ceste meno Peter Zavacký a poznámku freesólo. Rozbúchalo sa mi srdce...
Nasledujúce leto prišla prvá Galérka. Trúfli sme si na mená ako Orlowski, či Kuchař. No a potom prvé ľadové radovánky. Myslel som si, že nič ťažšie ako Sopeľ vo Velickej doline nikdy v živote nevyleziem. Opäť som v sprievodcovi narazil na Peťove meno a parádnu fotku ako tento známy tatranský ľad sóluje. Medzičasom sme sa spoznali. Veľmi zaujímavý človek. Ani neviem, či som ho za tých pár rokov počul niekedy rozprávať o lezení a celkom presne viem čo by povedal, ak by ho niekto zavolal do steny teraz. Som však presvedčený, že svojimi výstupmi predbehol dobu o dobrých 20 rokov.
A potom Galérka v zime. Myslel som si, že už dozrel čas. Posmelený heslom, "povedz mi čo máš vylezené v zime v Galérke a ja ti poviem kto si", som nasledoval Tóna Suchého v ťažkom a odvážnom Centrálnom ľade. Prvýkrát som na vlastné oči videl čo to znamená, keď niekto vie. S Katkou a Ondrom sme sa posmelili aj do ďalších stien a sem-tam veru prišla na reč aj Titanka. Občasné info od lezcov nás však držalo v odstupe. Niektorí hovorili, že bez ľadu je to za M7, prípadne až A3. Iní zase že sú tam šestkové ľady. A na to sme sa necítili...

December 2017. Po minuloročnej zime snov, ktorú som celú strávil v Tatrách a liezol prakticky výhradne na severe sa tento rok motivácia a chuť akosi nedostavovali, ani napriek pokročilému dátumu. Ten rok ubehol nejako prirýchlo. Spomienky na Kriváň, Ľadový, či Mengušák a na grandiózne podmienky sa mi zdali tak čerstvé ako sneh, ktorý padal za oknami. "To bude zase zima", pomyslel som si. "Aspoň že o pár týždňov odlietam do Patagónie..." Pred Vianocami ma však Janovci vytiahli na Ostrvu. Snažil som sa vyhovoriť na boľavé koleno, no nakoniec ma zlákali na blízky nástup a fantastický ľad, ktorý vytiekol medzi Prostrednou a Pravou vežou. A nebudem klamať, mať na lane dvoch privátnych guidov (ešte k tomu normálnych), to sa skrátka neodmieta. Už od rána som vedel, že bude fajn a tak aj bolo. Vlastne lezenie bolo iba príjemným spestrením pekného dňa. Na druhom, tentokrát už povianočnom, lezení som sa dohodol s Vargim. S veľkými očami sme prišli na "multifunkčnú" Chatu pod Rysmi, kde sme sa ubytovali v luxusnom winteraume, ktorý bol postavený špeciálne pre horolezcov a je vybavený posteľami, perinami a malou pieckou. Ale nieeee, srandujem samozrejme. Bolo zatvorené a tak sme bivakovali na terase, respektíve v diere pod ňou, ktorú sme si vykopali. Ráno nadišiel deň D a náš veľký "útok" na Stanislawského cestu s pokračovaním cez hrebeň Gankov. Už vo Váhe som však trošku zneistel a pod nástupom bolo vymaľované. Celá stena kompletne zaliata glazúrov. Ale nie takou tou fajnovou, po ktorej sa lezie úplne bohovo. Takou, v ktorej sa ideš zabiť a nezaistíš ani keď sa..... Skrátka ani vtedy, keď naozaj veľmi chceš. Teda sme si celkom pekne vystačili aj s Klasickou cestou a Zlomiskami zbehli naspäť do civilizácie. Super výlet!

Január 2018. V Javorovom múre panuje pokoj. Aj Dolina dlhých tieňov ešte spí. Stúpam miernym svahom s pohľadom upreným na jediný bod. Je to celkom malý čierny fliačik tesne pod vrcholom, inak rozprávkovo vyľadného kuloáru. Tento malý fliačik znamená komplikáciu. Budem musieť liezť po skale. Ale Ondro predsa včera tvrdil, že celá línia je komplet v ľade. Už dávno som si zvykol na jeho "kecy" o tom aký je tamten chyt dobrý a ako perfektne sa dá postaviť na henten stup. Alebo aká je niektorá cesta úplne ľahká a bezproblémová. V začiatkoch to končilo vždy tak, že som nemal čo držať, kde stať a s ohromnými bandaskami som jeho smerom sypal spŕšku nadávok, dokonca aj vtedy keď ani nebol prítomný. Mal dokonca obdobie kedy chcel mádžom robiť čiarky v miestach, kde vôbec nie sú chyty, vraj nech je sranda... To bolo však na skalkách a navyše som sa po pár fajnových držkách, na ktorých sa ukrutne zabával, naučil tieto informácie časom rozlišovať. A keď sa včera vrátili z Titanky na chatku snažil som sa medzi riadkami vyčítať možné problémy. Žiadne neboli. No dobre, takže sólo. Išlo to v roku 1993, musí to ísť aj teraz. Ale ten skalný výšvih je predsa celkom evidentný. Teraz som si už celkom istý. Prečo o ňom nepadla ani zmienka? V ľade problém nie je, to som si vyskúšal už vlani, sólo prelezom Sopľa, ale čo keď sa mi do cesty postaví skala? Som pod nástupom, nezastavujem sa a rovno naliezam. Hneď po prvých zásekoch som "v tom" a mechanickými pohybmi preliezam fantastické ľadové prahy a úplne betónové strmé snehy. Chamonix? Patagónia? Nie! Tatry! Javoráky! Titanka! Myseľ sa snažím upriamiť len na ďalší pohyb no v podvedomí sa stále častejšie objavuje malý čierny fliačik pod vrškom. Na chvíľu zastavujem a predlaktiam doprajem krátky oddych. Už som blízko. Aké to asi bude? Mohlo sa to po včerajšku až tak zmeniť? Pripadný návrat bude komplikovaný, ale nie úplne nereálny. Odvahu mi dodáva lano, ktoré mám uviazané na chrbáte. Pri najhoršom sa vždy viem zaistiť, či nebodaj zlaniť. Áno, nie je to freesólo v pravom slova zmysle, čisté a krásne, ako nám to predviedol Honnold na El Capitane, ale takto to mám rád. Všetky myšlienky idú do úzadia a pokračujem v monotónnom lezení až pokým prekvapený nestojím priamo pred ním. Naozaj je tu, takže sa mi to nezdalo. Z malého fliačiku sa stal celkom slušný skalný prah. Ale doľava sa tiahne uzučký kolmý ľadík. Tadiaľ! Otvára sa mi cesta k vrcholu. Po pár témpách som v ľahšom teréne. Lano nebolo treba. Nasleduje krásny komín, ktorého láva platňa je celá zaliata parádnym ľadom. Dostávam sa priamo pod záverečný ciageľ, ktorý visí z previsu ako damoklov meč. Na chvíľu sa zamýšľam nad tým, či to Peťo sóloval tadiaľ, no potom moju pozornosť upúta kút vľavo, ktorým ma posielal Ondro. Preliezam ľadom zaliate trávy a traverzujem rovno nad ciageľ. Hotovo! Snažím sa sústrediť no v dlhých snehových pláňach a žľaboch to nie je vôbec jednoduché. Navyše stačí dvíhať nohy a ukladať ich do stôp, ktoré urobili chalani. Teda premýšľam...

Je fajn vedieť, že aj dnes ešte sú lezci, ktorí majú gule. Mám totiž pocit, že väčšina z nás nosí skôr podpätky a minisukne. Vrátane mňa. Vysólovať Titanku je asi fajn a celkom dobre to znie. Pravda je však taká, že keď ma Ondro 31.12. ráno na chatke budil so slovami, "vstávaj ideme liezť", vôbec sa mi nechcelo. Vyšiel som pred chatku, bolo zamračené a padal akýsi sneho-dážď. S kľudným svedomím som si ľahol naspäť. Nech zoberie Viťa, našťastie je nás tu dosť. Aspoň omrknú podmienky. No a chalani sa vybrali. Prešlapali vlastnú stopu a naliezli do neistoty. Odmenou im boli grandiózne podmienky, možno najlepšie aké kto kedy v tejto ceste zažil. Pripomenuli nám to, čo je v horách asi najdôležitejšie a čo nám väčšine chýba. Práve preto cením oveľa viac ich výkon ako ten môj. Klobúk dole! A vďaka! Ja som si vybral štýl najjednoduchší, po chrbtoch iných. A všetci ostatní, naprieč celým Slovenskom, Českom a Poľskom predviedli len akúsi paródiu na lezenie. Facebookové lezenie. Veď ruku na srdce. Kto z nás by tam bol naliezol bez informácií od Ondra?

Text: Maroš