Patagónia

Cerro Chaltén- Supercanaleta

V roku 1782 bol španielsky bádateľ Antonio de Viedma vôbec prvým „západniarom“, ktorý obdivoval nádherné vrchy masívu Chaltén. Aj napriek patričnej vzdialenosti celkom jasne rozoznal dve štíhle skalné veže, takmer bez snehu, ktorých špicaté vrcholčeky presahovali všetky okolité. „Indiáni ich volajú Chaltén,“ poznačil si do zápisníka a do zátvorky pridal preklad (Dymiace vrchy). S príchodom ďalších expedícií sa zmapovali doliny, rieky, ľadovce a prvé dostupné vrcholy v okolí. Štíty si museli zvykať na svoje nové mená a z pôvodných názvov domáceho kmeňa Tehuelche sa zachovalo pramálo. Ale niečo predsa zostalo! Cerro Chaltén, vyššia a mohutnejšia z dvoch skalných ihiel, ktoré Viedma pozoroval, hrdo nesie svoje meno dodnes. Niektorí ho možno poznáte skôr po mene Fitz Roy, no hneď pri prvom pohľade pochopíte pôvodný názov a stotožníte sa s ním...
A práve kvôli tejto úžasnej „Dymiacej hore“ som sa po dvoch rokoch opäť vybral na koniec sveta.
Do Patagónie!

Ani neviem ako a zrazu stojím celkom sám na obrovskom letisku vo Frankfurte. S pohľadom upreným na mokrú pristávaciu dráhu čakám pokým sa na tabuli neobjaví let do Buenos Aires. Vybavujem si čo všetko sme v Patagónii prežili naposledy. Do pamäti sa nezmazateľne vrylo najmä dobrodružstvo na Cerro Torre.
O „nedobytnosti“ tejto menšej, štíhlejšej a extravagantnejšej susedky Chalténu sme sa presvedčili doslova na vlastnej koži. Ukrutný vetrisko, ľad bičujúci naše tváre a katastrofálne podmienky v legendárnej snehovej čapici znamenali otočku necelých 40 metrov pod jej vrcholom. Trpké! Ale presne tak to malo byť a koniec koncov, som za to rád...
El Calafate. Južná pologuľa! Po dlhom lete a ešte dlhšom 24-hodinovom bivaku na letisku v Buenos Aires som takmer na mieste. Dýcham horúci letný vzduch, hľadím na šíre, vysušené pampy a pokračujem v spomínaní.
Lezenie, ktoré sme pred dvoma rokmi v patagónskych stenách absolvovali bolo výnimočné a cesty, ktoré sa nám podarilo vyliezť radím medzi to najťažšie, čo som zatiaľ v horách okúsil. Nekonečné nástupy, špáry všetkých možných rozmerov a kvality, od dunivých lupeňov až po zaľadnené širočiny a kopanie tunelov v kolmých snehoch bez jediného istenia. A potom zlaňovanie a štandy, ktoré mali od tutových naozaj veľmi ďaleko...
Nasadám na autobus smer El Chaltén. Malá dedinka na jednom z najjužnejších cípov Ánd, ktorá ešte pred 30-timi rokmi prakticky vôbec neexistovala. Vtedy sa o lezení v týchto končinách ešte dalo hovoriť ako o serióznej expedícii. Dnes sa jedná skôr o pekný lezecký výlet so všetkými vymoženosťami „západného“ sveta. Na mieste, kde bolo treba prebrodiť divokú rieku, dnes stojí most. Na lúkach, kde sa pásli kone, dnes stoja pizzérie, reštiky a pekárne. No a predovšetkým, neisté pohľady na oblohu a ručičku barometra, dnes nahradili prvotriedne predpovede počasia, čo je pre úspech v týchto kopcoch absolútne kľúčové.
3 týždne totálneho plechu, ktoré sme tu naposledy prežili boli neuveriteľné. Vlastne sme s takým niečím ani nepočítali. Sotva sme sa stačili spamätať a už bolo treba utekať do kopcov. A po kratučkom oddychu zase. A ešte raz. Lenže potom Patagónia ukázala aj svoju pravú tvár a nasledovali 3 týždne zlého počasia. Každý deň to isté- vietor, dážď a v kopcoch sneh. Nádej na lezenie vyprchávala každým dňom...
Estancia La Leona a krátka zastávka tesne pred „vylodením“. Kedysi sa tu údajne ukrýval aj jeden z najlegendárnejších amerických zlodejov- Butch Cassidy. Na stene visí jeho fotka s odmenou za dolapenie (dead or alive). Sú tu aj iní. De Agostiny, Lionel Terray, Ceasare Maestri, či Casimiro Ferrari. Tí nevyviedli nič, iba išli kam ich srdce ťahalo- do vrchov. Aspoň tie zostali rovnaké. Vetrom, dažďom a snehom bičované, drsné, odmietavé a neprístupné. Krásne snehové čapice, pokojne usadené na vrcholčekoch obrovských žulových stien s odtieňom zlata, akoby ich niekto ozdobil šľahačkou. Prvé z nich sú už na dohľad. Myseľ mi opäť zabieha k spomienkam na náš podarený výlet.
Sladká príchuť návratov z kopcov rovno za stôl, kde na nás vždy čakal obrovský kusisko voňavého mäsa v akejkoľvek podobe. Raz to boli tie najlepšie steaky na svete, inokedy fantastické hambáče, no a úplne nezabudnuteľné bolo šťavnaté pečené Asado u Huga na dvore s jedinečnou atmosférou. Poobedné „čajové dýchánky“ v Chocolaterii s kamarátmi a neskutočné maškrty ochutené sladučkým Dulce con Leche. Odmena za vylezenú cestu...
Toto všetko zanechalo vo mne taký silný dojem, že som úplne odignoroval poplašné správy o tom, že posledná sezóna bola úplne šialená a za celé leto neboli v Patagónii dva pekné dni po sebe. Chcel som skrátka prísť, znova to všetko vidieť, zažiť a ochutnať. Áno, aj napriek tomu, že na celom Slovensku sa nenašiel jediný človek, ktorý by zdieľal moje nadšenie.

Aguja Poincenot
A tak som tu! Víta ma vyškerený Hugo, ktorého domček mi poslúži ako základný tábor a môj rumunsko-francúzsko-chamonixský parťák Mihnea, s ktorým by sme chceli najbližší mesiac vyliezť zopár pekných ciest. Okolo pobehuje Chewie, suprový rastapes s dredmi a všetko je presne tak ako keď sme odtiaľto spolu s Ondrom odchádzali. Len tak medzi rečou spomínam, že som tu pred dvoma rokmi nechal nejaké veci. Hugo sa poškrabe za ušami a na 15 minút zmizne kdesi v útrobách domu. Prichádza aj s taškou, na ktorej je meno Maroš a ja mám druhé Vianoce. Aj som zabudol čo všetko tu zostalo. Asi najviac oceňujem zásoby mádža, ktoré sa v prípade zlého počasia môže na bouldrovanie celkom hodiť. Úsmev na tvári vyvoláva 40- metrová guča lana, jeho zvyšok visí niekde v stenách Desmochady...
Prvé dni sú fakt „gýčové“. Z domu vychádzame iba keď nás vyženie hlad a aj to mi cestou z obchodu vietor vytrhne nákup z ruky. Na lezenie, či bouldering ani nepomyslíme a keď vidím ten dážď, ktorý šľahá do okien tak mám obavy aj o naše horské plány. No dobre, veď som sem aj išiel s tým, že keď nič nevyleziem aspoň doliečim zranenia „z vojny“. Neviem si ani len predstaviť lepšie miesto pre boľavé koleno, chrbát a všetky tie ostatné veci. V Patagónii totiž väčšinu času stačí len jesť, spať a v niektorých prípadoch ešte piť. Ale kdesi v kútiku duše som veril, že Supercanaleta by sa predsa len mohla podariť...
Ležím na chrbte a po dvoch rokoch opäť hľadím na južnú nočnú oblohu. Hviezdy sa jedna po druhej rozsvecujú ako lampáše. Akoby ich niekto zapaľoval neviditeľným ovládačom. Na východe sa v slabom svetle črtajú kamenisté vrcholčeky a nekonečné rovinaté pampy. Je tak krásne, že by bola škoda vyťahovať stan. Zaujímavé aká rôznorodá môže byť krajina. Len nedávno som prežil rovnakú noc na Kaukaze. Slnko práve zapadalo a my sme boli v obkľúčení ľadovcových obrov. Dolinou sa valila divoká rieka a na jej brehoch ticho odpočívali mohutné smreky... Jesenným Adršpachom sa ozýval len tichý hlas sovy a pieskovcové veže nehybne stáli na svojich miestach. Pod previsom, zahrabaný v piesku som sledoval zopár žeravých uhlíkov, posledné zvyšky ohňa... Vysoko v stene Mont Blancu, pokrčení na malej poličke s nohami nad rozsvietenými údolím Aosty, sme čakali na ráno, ktoré nie a nie prísť. Zrazu všetko zaplavila oranžová farba a do nás sa vlial život...
Budík! Je noc, všade vládne absolútne ticho a úplne bezvetrie. Kde to som? Žeby Sitno? Alebo Ádr? Či nebodaj Tatry? Nie, Passo Superior. Je čas vstávať a vyraziť za našim prvým cieľom. V predpovedi zahlásili kratučké jednodňové okno pekného počasia, ktoré by sme chceli využiť na rozlez. Vybrali sme si známu Whillansovu cestu na špicatú vežičku Aguja Poincenot, ktorá nesie svoje meno po jednom z najlepších francúzskych alpinistov svojej doby. Jacques Poincenot bol členom expedície, ktorej sa podaril vôbec prvý výstup na Chaltén v roku 1952. Bohužiaľ, pri pokuse o prebrodenie rieky ho strhol silný prúd a utopil sa. Navyše tento vrchol tvorí spolu so spomínanými vežami (Chaltén, Cerro Torre), akýsi trojlístok trojtisícoviek, najvyšších vrcholov v masíve. Áno, patagónske kopce síce neoslňujú závratnou výškou, no poveternostné podmienky sa na nich občas vedia rovnať tým šesťtisícovým. Po nočnom pochode cez ľadovec a trošku akrobatickom preleze okrajovej trhliny, sme konečne v stene. Dlhá, doľava ubiehajúca, snehová rampa je priam v ideálnych podmienkach. Nad jazerom Lago Viedma práve vychádza veľké oranžové slnko a my sa z neho tešíme ako malé deti. Lezieme! Máme radosť, akoby to bolo prvýkrát. Tu si skrátka človek cení každú sekundu... Sklon svahu zatiaľ neprekračuje 70 stupňov, teda fičíme súčasne s prednými hrotmi chrumkavo zapichnutými do polystyrénu. Preliezame krátku mixovú pasáž, ktorá nás privádza do západnej steny. Dvíha sa vietor no krásne vyľadnené žliabky a kútiky vlievajú do našich nôh novú vlnu radosti. Iba kde-tu treba zabrať v špáre, či komíne. Rukavice, však zatiaľ zostávajú na rukách. Pomaly začíname cítiť blízkosť vrcholu a aj ostrý vetrisko na našich tvárach. Zo samého nadšenia som asi zabudol niekde odbočiť a do cesty sa mi postavila celkom slušná širočina. Rukavice idú dole... Letný tréning s naším predsedom vo Whillansových a Brownových širočinách na chamonixskom Blatieri, však nebol márny a aj tento sedmičkový variantík je o chvíľu za nami. Vraciame sa spať do línie a už poslušne ukrajujeme zo záverečných päťplusiek. Opäť bez rukavíc...
Vrchol! Vietor! Fotka! Zlaňovanie! Začína sa nám to trošku komplikovať. Cerro Torre v priebehu desiatich minút zmizlo z povrchu zemského. Zahalili ho obrovské, čierne mraky a ja si v duchu hovorím, že tam by som teraz fakt nechcel byť. Do nás to tiež pekne pere a na vzdušných zlaňákoch sa hompáľame ako salonky na vianočnom stromčeku. Chvalabohu, rampa je v závetrí, no pre zmenu bojujeme s mokrým snehom, ktorý je miestami až po pás. No a o návrate cez ľadovec do sedla Passo Superior už radšej písať ani nejdem. Rýchlo balíme a v jemnom daždi pokračujeme čo najnižšie. Tma nás chytá na, turistami obľúbenej, Lagune de los Tres, odkiaľ ešte hodinka turistiky a sme v bezpečí lesa. Spíme v drevenom prístrešku Rio Blanco, ktorého plechová strecha vydáva pod nápormi vetra celú noc strašidelné zvuky. Stromy sa ohýbajú až po zem a všade sa víri prach. Aj tak spíme spánkom poctivých. A šťastných!

Cerro Chaltén
„I like your pinguin.“
Chvíľu priblblo pozerám čo tá Američanka asi tak odo mňa chce. Aký pinguin?
„Ahááá! Ja ti dám takého pinguina, to je Krtek!“
Mihnea ukazoval Amíkom fotky z vrcholu Poincenotu a tak sa zdá, že Krtek im učaroval svojím šarmom. Pochopiteľne...
Oddychujeme a čakáme. V Patagónii sa opäť rozpútalo peklo, ale sme vďační aj za ten jeden deň, ktorý nám zatiaľ dopriala. Ako sa však ukázalo, nebola to žiadna tutovka. Z piatich tímov, ktoré vyrazili na Poincenot sme sa z vršku rozhliadli iba dve dvojice. Inak nič. Torre radšej nikto ani nepokúšal a v Supercanalete na Chaltén sa borci otočili dve dĺžky od hrebeňa! Čas si krátime sledovaním počasia, čo je tu národný šport, jedením a konečne aj ľahším lezením. Prvá skúška nervov prichádza po troch dňoch. Póldenné miniokienko pekného počasia, ktoré sa objavuje na obrazovkách našich ajfónov a ajpadov, by však znamenalo strašidelný nástup v daždi a vetre, o zostupe ani nehovoriac. Lenže čo ak už lepšie tento rok nepríde? Čakáme... O dva dni iba nasucho pregĺgame pri pohľade na vysvietený vrchol Chalténu bez jediného mráčika. Asi sme tam mali byť... O pár dní znovu rovnaká predpoveď. Ideme! Balíme a objednávame taxík, smer Rio Electrico, východiskový bod pre Supercanaletu. No na Rio Electrico tak leje, že ani nevystupujeme z auta a ujovi taxikárovi ukazujeme nech nás len pekne vezme naspäť do dediny. Na druhý deň opäť otrávene čumíme na modrú oblohu a ten majestátny kopec. Niekto si z nás asi robí srandu. Večer sa však zaťahuje a zopár dní zúri brutálna víchrica. Správna voľba!
Pokračujeme v ničnerobení a v hojení starých zranení. Krátky výlet na neďaleký Mirador de los Condores pôsobí doslova ako balzam na dušu. Myslím, že Patagónia a Adršpach sú jediné dve miesta na svete, kde mi ku šťastiu stačí aj obyčajná prechádzka. K večeru sa opäť vyjasňuje a Mihnea ma volá okuknúť ako to vyzerá hore na Chalténe. Nejdem! Ja už nechcem ten kopec vidieť zdola, ja už sa chcem pozrieť z jeho vrcholu týmto smerom... Otrávene ťukám do mobilu. Čóóóó? 4 slniečka vedľa seba. Krásne usadené jedno vedľa druhého ako lastovičky na drôte. Čekujem vietor, hmmm, teraz alebo nikdy!
Ráno sme nabalení a vyrážame. Ujka aj z jeho taxíkom (a našimi peniazmi) radšej rýchlo posielame kade ľahšie, pokým si to zase nerozmyslíme. Prvý dážď nás chytá asi po hodine turistiky. Nad usadlosťou Piedra del Fraile sa do toho mieša aj vietor a o necelú polhodinku dokonca sneží. Rozkladáme stan a čakáme. Super, dnes sme chceli byť pod nástupom a nedošli sme ani do campu Piedra Negra, ktorý je niekde na polceste. O chvíľu svieti slnko, teda rýchlo balíme. O desať minút už zasa sneží... Premočení to nejako dobojujeme aspoň do Piedra Negra, kde kapitulujeme. Hotovo! Ďalej to nemá zmysel. Zajtra mal byť najkrajší zo štyroch dní, takmer žiadny vietor a my tu len tak skysneme. Dvaja borci pokračujú do Passo del Cuadrado, čo je sedlo, ktorým potrebujeme prejsť, no o hodinu pochodujú pekne naspäť. Vraj fúka... Nastavujeme budík na polnoc, vyrazíme odtiaľto! Sneží... No dobre tak počkáme do druhej. Stále sneží... Okej, keď vyrazíme na svitaní s bivakom to dáme. Na svitaní sneží. A sneží aj celý zvyšok dňa. Polihujeme v stane a nadávame na patagónske rosničky. Každý príchod novej partie do campu vzbudí rozruch. Pýtame sa kde je to sľubované počasie a každý vraví, že príde zajtra. Len aby! Medzičasom nám nakydalo pekných 20 čísiel. Taký obyčajný deň kedy hlásia v Patagónii plech... Najhoršie na to celom je, že jedlo máme vypočítané úplne natesno, teda držíme hladovku. Pred večerom sa zrazu mení smer vetra a zázračne sa vyjasňuje. Žeby predsa? Tak to aspoň to skúsime... Pomaly sa presúvame cez Passo del Cuadrado a Glaciar Fitz Roy Norte rovno pod nástup. Svojho času sa tadiaľto špacírovali aj silní tatranskí chlapci z partie okolo Miša Orolína, ktorým sa po obrovskom snažení podarilo vyliezť krásny a hodnotný prvovystúp v dovtedy panenskej juhozápadnej stene. Dlhočizná línia, ktorá spĺňa všetky atribúty kvalitného alpinizmu. Dosvedčuje to aj premávka, ktorá v nej za posledných 30 rokov nebola práve najhustejšia. Povedzme, že v rade sa na ňu zrovna nečaká. Na chvíľu sa pristihnem pri myšlienke, že by to možno niekedy stálo za pokus...
No ale naspäť pod našu Supercanaletu. Ohromení stojíme a ticho hľadíme na jej ladné tvary, žiariace v zapadajúcom slnku. Dokonalá línia! Pri pohľade z diaľky človek nadobudne dojem akoby sa niekto snažil spojiť bielou fixkou dolný ľadovec s vrcholovým snehom. Tenká biela čiara sa tiahne presne prostriedkom steny takmer po celej jej dĺžke. Miestny umelec nedotiahol iba záverečné metre, čo jej však na kráse vôbec neuberá. Práve naopak, pôsobí ešte vyzývavejšie, tajomnejšie... Rozkladáme stan a s prichádzajúcou nocou doňho zaliezame. Dve hodinky oddychu nám však budú musieť stačiť. Na spánok nikto z nás aj tak ani nepomyslí. Topíme vodu a kúsok po polnoci už ukrajujeme prvé metre z nástupového snehového kužeľa. Úvodných 1000 (slovom tisíc) metrov nás čaká stereotyp v ľadovom kuloáre. Podmienky nie sú práve ideálne. Už po prvých lezeckých metroch sa sen o polystyréne rozplýva a prichádza krutá realita v podobe tvrdého ľadu, čo značne spomaľuje nás súčasný postup. Strmšie výšvihy radšej istíme aj keď sklon nepresahuje 70 stupňov, no občasná paľba menších ľadových kúskov a ťažké batohy, v ktorých vlečieme kompletnú bivakovaciu výstroj, tomu všetkému dodávajú vážnosť. Svitá a celkom jasne rozoznávame výrazný orientačný bod- Bloque Empotrado, nad ktorým musíme zo žľabu vytraverovať doprava na hrebeň. Doprajeme si krátky oddych a varíme...
Ako som už spomínal, Chaltén v preklade znamená- dymiaca hora a mýtus o tom, že je to sopka vyvrátil až v roku 1899 Rodolfo Hauthal, ktorý zistil, že všetky vrchy v okolí sú zo žuly. Francisco Moreno ho pri svojej expedícii premenoval na Fitz Roy a úplná definitíva, či KO pre všetky miestne legendy prišla o päť desaťročí neskôr, keď sa z tohto úžasného vrcholu rozhliadli dvaja húževnatí Frantíci (Magnone-Terray), vôbec ako prví ľudia na svete. Boli súčasťou väčšej expedície a mimoriadne zaujímavé je, že ich originálna línia nebola dodnes zopakovaná. Niektoré úseky sa v rámci kombinácie Franco-Argentina síce lezú, no drvivá väčšina lezcov túto juhovýchodnú hranu používa skôr ako klasickú zlaňovaciu líniu. Ubehlo iba desať rokov od prvého výstupu a trošku nečakane dozrel čas aj najväčšiu stenu akú Chaltén ponúka. Dvojica Comesana-Fonrouge, objavila a vyliezla v západnej stene neuveriteľnú, 1600 metrov vysokú, priam kráľovskú cestu. Štýl akým to urobili bol na tú dobu naozaj veľkolepý. A názov? Ten sa ponúkol vlastne sám. Supercanaleta...
Rýchlo hltám jedinú Marvu, ktorá mi zostala a púšťam sa do skalného výšvihu. Päťková dĺžka nepôsobila v nákrese vôbec problematicky, ale jemne previsnutá špára vystrkuje rožky. Navyše sa cez nás valí nemecký rýchlik Michi Wohlleben aj so svojím parťákom.
„Hello and goodbye,“ začujem, keď popri mne prefrčí...
„No len sa z toho neposer,“ odpovedám pekne po našom.
Kompletne nám prekrížil laná a teraz mi ešte aj sype sneh za golier. Doberám Mihnu a chcem pokračovať, ale chlapci sa akosi motajú a tak čakáme. Luxusná ľadová dĺžka so sklonom do 85 stupňov nás privádza k traverzu a po ďalších štyroch dĺžkach sa dostávame na hrebeň. Slniečko, bezvetrie a výhľady. Opäť varíme a celý Hielo Continental, jeden z najväčších pevninských ľadovcov na svete, máme ako na dlani. Nasleduje krásne skalné lezenie v špárach a komínoch, ktoré sa mi po tom ľadovom pekle, zdá byť ako za odmenu. Paradoxne kľúčovú časť cesty si užívam úplne najviac. Konečne lezenie! Eufória! Vrchol sa nezadržateľne blíži a my sme vymákli ten najlepší možný deň hádam v celej sezóne. Presne takto som si to predstavoval... Krátky zlaňák nás privádza na záverečné snehy a ľahučkým mixovým terénom radostne vybiehame na vršok. Chaltén! Dymiaca hora! Naozaj sme tu!
Noc prečkáme v stane na malej snehovej poličke tesne pod vrcholom. Tomu vravím stanovačka! Už chýba len ohník a špekačky... A ten výhľad. Zdá sa mi, že vidíme celý svet. Miešajú sa v nás pocity. Pocit splneného sna? Pocit šťastia? Pocit naplnenia? Pocit prázdnoty? To všetko, zabalené do jedného...

Cerro Huemul
Patagónske rosničky sa nám asi chceli ospravedlniť za predpoveď zo Supercanalety a tak zahlásili dva pekné dni tesne pred našim odchodom. Po šialenom zlaňovaní Franco-Argentínskou cestou zo Chalténu sa mi už pôvodne ani nikam nechcelo. Bol to bezkonkurenčne najhorší zlaňák v živote. Ak sa nám lano neseklo aspoň desaťkrát tak ani raz a celé to nesmierne „spríjemňovali“ vodopády, valiace sa komínmi a špárami. Ani neviem kedy naposledy som si tak dobre zanadával. Dostať sa z toho kopca dole je oveľa ťažšie ako naň vyliezť. Ale žijeme a čuduj sa svete, máme chuť znovu liezť. Vybral som niečo pre skutočných gurmánov.
Cerro Huemul je 2876 metrov vysoký kopec, na ktorého severný vrchol vyliezla v roku 1918 objaviteľská expedícia Alfréda Kollikera. Ich výstup bol vôbec prvou horolezeckou aktivitou v oblasti. Tento „huemulí kopec“, ktorý si vybrali za svoj cieľ sa v súčasnosti vôbec nepovažuje za lezecky nejako extra zaujímavý. Navyše mu na popularite, samozrejme, nepridávajú ani jeho slávnejší susedia, ktorých vrcholy sú každoročne obliehané stovkami horolezcov. Na druhej strane vďaka tomu, že stojí trošku mimo hlavného diania, si na jeho zubatých hrebeňoch môžete vychutnať totálnu samotu. Bonusom sú fantastické výhľady, nielen na Lago Viedma a Hielo Continental, ale aj na Cerro Torre a Chaltén s perspektívy, o akej sa vám doteraz ani nesnívalo.
V roku 2016 patagónska superstar- Colin Haley, kdesi vyňúral, že všetci, ktorí sa týmto smerom v minulosti vydali, pravdepodobne nevyliezli až na samotný hlavný vrchol, ale iba na ten severný, ktorý je o 10 metrov nižší. Colin, teda pokračoval z tohto predvrcholu extrémne rozbitým štvorkovým terénom a ako sám propaguje na svojom blogu, bol zrejme prvý človek, ktorý sa rozhliadol aj z hlavného vrcholu. Už o týždeň neskôr sem naklusal spolu s Alexom Honnoldom a preliezli dlhočizný a zubatý východný hrebeň. Cestu pomenovali- The End of Faith a je to vlastne taký malý patagónsky Peuterey. No a keďže príležitosť urobiť prvé opakovanie Colinovej a Alexovej cesty sa nenaskytne každý deň, vybrali sme sa to vyskúšať aj my. A aké to bolo? Dlhé, ťažké, rozbité a boli sme pravdepodobne iba tretí ľudia na hlavnom vrchole. Na zostupe sme nedokázali prebrodiť extrémne rozvodnenú rieku, čo nás stálo zopár hodín peknej turistiky navyše. Po dlhých diskusiách sme sa rozhodli, že klasifikáciu cesty zdegradujeme z III na II+, keďže zhodiť Honnoldovu cestu sa nám zdá strašne „cool“. Inak to bol naozaj plnohodnotný horský zážitok, ktorý odporúčam každému, kto chce vidieť kusisko skutočnej divokej Patagónie!

Text: Maroš