Český rájPrachov a HruboskalskoTak! Dočkali sme sa aj tento rok. Snehy sa roztopili a po zime tu máme opäť jar. A k nej už takmer neodmysliteľne patria piesky. Slnko, pohoda, zodraté hánky, piesok medzi zubami a keď sa zadarí, tak aj nejaké to pivko...
Po návrate z Patagónie som sa zopár týždňov tak trochu bez ducha motal po Tatrách, no apetít (a hlavne počasie) akosi neprichádzali. Práve preto, keď obschli prvé veže tak som ich vábeniu nedokázal odolať. Je to niečo podobné ako keď z kuchyne zacítite vôňu obľúbeného, čerstvo upečeného koláča. Zase raz som sa na všetko vykašľal, zbalil smyčky, obul staré dobré vyčaptané lezečky, nasadil dotrhané tepláky a vyrazil za dobrodružstvom.
Už som raz taký...
Prvý zo série článkov bude o mieste, ktoré mi doslova prirástlo k srdcu a ktoré musím minimálne raz ročne navštíviť. Adršpach? Nie, ešte nie. Prvé jarné pieskovcové krôčky nás zaviedli do raja. Do Českého raja... Zaujímavé cesty (Hruboskalsko):
Maják- Halešova stěna (VIII)
Blatník- Secesní cesta (VIIc)
Dračí věž- Dračí stěna (VIIb)
Dračí zub- Střední pilíř (VIIb)
Kniha- Údolní stěna (VIIb)
Lebka- SPO (V)
Keďže vlani som piesky totálne zanedbal a hory hrali prím, tak tento rok som bol pevne rozhodnutý všetko si naplno vynahradiť hneď od prvého možného dňa. Moje volanie nakoniec vyslyšal Paľo, s ktorým sme už na nejakú tú vežičku spolu vyliezli. Naposledy na všetky chamonixské, ktoré sa nám postavili do cesty, pri preleze ich celého hrebeňa za 3 dni. A predtým aj bergellské, pri mojom „zbere“ veľký severných stien v Alpách. No skrátka, parťák do pohody aj nepohody, akých veľa nemám.
Na dva dni sme sa rozložili v kempíku v Sedmihorkách, liezli čo nám sily stačili a dokonca prebehol aj prvý tohtoročný kúpeľ v rybníku. Pred rokom som si užil svoje v Údolke na Kapelníka a teraz som mal v hľadáčiku Halešárnu na Maják. Rozlez na Blatníku prebehol bez výraznejších komplikácií a po pekných chytovatých šestkách (Kalfeřtova hrana, Matějcova cesta), prišlo aj na trochu ostrejší (Kyzlingův lavor), či Karouškovu (Secesní cestu). Výber to bol naozaj skvelý, pretože už pod prvým trebalo smyčkovať o stošesť. Po jeho cvaknutí, samozrejme, prišiel boulder cez vylámaný previs, kde bolo kľúčové nájsť aspoň dva chyty, ktoré vydržia váhu 60-kilového lezca. Našiel som a cesta k vrcholu bola otvorená... Keď zašlo slniečko, postavili sme sa pod legendárnu Halešárnu. Vo svojej dobe jedna z najťažších stien v celom Skaláku a Vladimír Haleš jej prelezením načrel do osmičkových vôd. Poriadne zapeklitá je hneď úvodná prstovka, ktorá vie celkom nečakane potrápiť. Vlani som v Ádri z jednej podobnej letel do piesku, čo sa mi tento rok nechcelo opakovať, aj kvôli šutru na nástupe a tak keď došla sila a skončil morál, využil som Paľove ramená a zliezol po nich bezpečne na zem. Ešte, že je dlhý ako týždeň pred výplatou... Zvesil som zo seba zopár väčších smyčiek a odľahčený sa s chuťou pustil do druhého pokusu, pri ktorom už našťastie Paľove ramená neboli potrebné. Prstovku vystriedal sokolík a uzučká žaba medzi 1. a 2.kruhom. Zhruba po 15-tich metroch tvrdého špárovania konečne prišlo aj na tú stenu, ktorá bola priam za odmenu, rovnako ako zápis do vrcholovej knižky a zase o niečo krajší pohľad na svet z ďalšej pieskovcovej dominanty...
Keďže plán bol splnený, rozhodli sme sa druhý deň otestovať zopár starých, dobre chladených, saských klasík v Dračích skalách. Postupne sme vyliezli na dve štíhle vežičky Únorová a Durango v oblasti Sahara, ktorá je zaujímavá tým, že sa tu kedysi natáčal najobľúbenejší film môjho detstva- Jak dostat tatínka do polepšovny. Rozsiahle „pieskoviská“, povykrúcané borovice a nikde ani nohy. Raj na zemi... Pridali sme ešte klasiky na Dračí věž, List a krásne, vzdušné lezenie po pevných lupeňoch ponúkol aj Cermanov (Střední pilíř) na Zub. Poctivé sokolíky nad prvým kruhom v (Údolní stěne) na Knihu ma pre zmenu „namlsali“ na Adršpach a zrazu som sa nevedel dočkať 1.mája a otvorenia tej najlepšej oblasti na celom svete! Úplná hitparáda však bola ľahučká cesta na Lebku, v ktorej som sa vďaka neuveriteľnému množstvu hodín, cítil ako vo sne. Človek by mohol celý deň len visieť a obväzovať hodinky, inokedy tak skúpo rozmiestnené v cestách, kde by dal za ne naozaj čokoľvek. Stienkou, prudko odporučiteľnou všetkým začínajúcim Pískařom, sme zakončili tento perfektný deň a vylezení do sýtosti sa išli hodiť do jazierka...
Zaujímavé cesty (Prachov):
Mních- Podzimní spára (VIII)
Hendrychova věž- Gymnastická (VIII)
Smítkova věž- Smítkova cesta (VIIb)
Hláska- Levá východní spára (VIIc)
Obelisk- Východní stěna (VII)
Dubnova věž jižní- Entův údolní pilíř (VII)
Veľký Kapucín- Jižní cesta (VII)
Malý Kapucín- Prdel Marie Terézie (VII)
Prachovská čapka- JV cesta (VII)
Prachov je popri všetkých tých Adršpachoch, Labákoch a Skalákoch pomerne nenápadná oblasť, no po tomto výjazde, sa myslím, smelo môže zaradiť medzi tie obľúbené. Kvalitný pevný piesok, more chytov a celkom pozitívny počet kruhov na jednu cestu. Priam ideálne na jarný rozlez. Navyše je to jedna z prvých lezeckých oblastí v Čechách a komíny na Mnícha, miestnu dominantu, boli vylezené už v roku 1907! Okrem všetkých týchto superlatívov musím spomenúť aj to, že sa tu ukrývajú pravdepodobne najkrajšie sedmičkové cesty na piesku. A je ich naozaj celkom dosť!
Na Prachov sme s Paľom zavítali jednak preto, že Skalák hlásil vlhké skaly, no predovšetkým je to naozaj perfektné miesto, kde si človek trošku začne veriť v rajbasoch, založí zopár tutových smyčiek a skrátka vylezie kvantum nádherných sedmičiek. Hneď na úvod som si chcel otestovať ako sa po zime kamarátim so širočinami a (Podzimní spára) na Mnícha bola fakt poriadne udýchaná a upotená. Dlhočizné jednokruhové peklo, ktoré by mi pasovalo skôr do Ádru. Požadovaný efekt (zodrať sa až za ušami) to však prinieslo, takže som bol spokojný.
Naopak ďalšia osmička (Gymnastická) mi prišla ako balzam na dušu, vďaka jemnému previsu a pekným, veľkým chytom. Veľká zábava bola aj (Prdel Marie Terézie), nie len kvôli názvu, ale aj pre ukážkovú žabku, ktorá poteší naozaj každého špárového nadšenca. Za miss celého výjazdu však úplne bezkonkurenčne vyhlasujem Obelisk a jeho (Východní stěnu). 3 kruhy, dokonalé chyty a hlavne veľa a všade... Toto si niekedy utekajte vyliezť!!! A to sa hovorí, že steny nemám rád...
Predtým než nás dážď vyhnal do aquaparku sme stihli ešte 3 miestne krásky od troch miestnych legiend. Meno Poldo Páleníček asi tatranským lezcom niečo hovorí. Neraz som sa v začiatkoch klepal v neodistenej IV+ s pocitom, že nič ťažšie v živote nevyleziem. Veď sa aj tradovalo, že „Poldova pětka“ je strop toho, čo sa dá v tatranskom lezení dosiahnuť. Verte, či nie ale s Paľom sme našli v Prachove sedmičku od Páleníčka, ktorá bola luxusne odistená a lezecky veľmi príjemná. Názov neprezradím, budete mať väčšiu radosť, keď ju objavíte sami. Druhým v poradí je Petr Prachtel a cesta (Levá východní spára), pod ktorou je tento pán podpísaný, samozrejme, spolu so Zorkou. Je to taká príjemná žabovica s občasnými rozšíreniami, ktoré však vedia prekvapiť! No a čo by to bol za výjazd do Českého raja bez poriadnej Smítkárny. Joska, nezostal svojej povesti nič dlžný a aj v Prachove nám pripravil veľkolepý zážitok. Cesta, ktorá nesie jeho meno, na vežu s jeho menom, by asi nemala chýbať v denníčku žiadneho klasika. Začalo to fajnovým sokolím, v ktorom som celkom poctivo utrúsil niekoľko smyčiek. Kruh, stavanie, ďalší kruh a pekný dolez chytovatou stienkou na vršok, z ktorého nás vyhnal dážď.
Spokojní a vysmiati sme sa pobrali do Saska, zúročiť rozlezenosť do tamojších vzdušných stien, tmavých komínov a nekonečných špár...
Text: Maroš
|